Strata bolí. Nie je to nič nové, čo by nebola pravda. Akokoľvek to znie, je to pravda. Viem, že to nie je pekné, ale je to tak.
No drahá, uvedom si jedno. Ak z tvojho života niekto odišiel, bolo to z určitého dôvodu. Nič nie je bez dôvodu. Ak niekto vraví opak, klame. Nič sa nedeje len tak.
Už sú to roky a dlho som sa nevedela vyrovnať so stratou jedného človeka, ktorý odišiel tak náhle. Tá strata bola ako blesk z jasného neba, ako dážď pri oblohe bez mrakov. Bolo to niečo, čo ma zasialo tak veľmi, že to do môjho srdca vpálilo veľkú dieru, ktorú dokáže zaceliť jedine on.
Nikdy sa s tým tak celkom a úplne nevyrovnám. Navždy tu bude a budem ho cítiť. Vždy budem vedieť, ako som sa cítila, keď ma objal alebo zobral do náručia. Vždy si budem pamätať aj jeho úsmev, keď sa radoval alebo keď sa hneval a mračil sa. Oh bože, mal toľko rôznych podôb a pritom to bol stále ten istý muž. Ktorého milujem z celého svojho srdca a neprestanem, dokým budem dýchať.
No viem, že odísť musel. Je to tá predvídavosť. Je to osud, ktorý vedel, že ak by tu bol dlhšie, nebolo by to lepšie. Neopustil by ma, keby bol zdravý a schopný sa o mňa postarať. Vedel a dúfam, že to už aj cítil, že sa dokážem postarať sama o seba. Vedel, že to zvládnem.
Musel odísť. Potreboval odísť, pretože by to bolo len trápenie. Pre neho, aj pre mňa.
Nikdy som za ním neplakala. Zdá sa mi to až neuveriteľné, no je to tak. Odvtedy, čo odišiel, cítim vo všetkom prázdnotu. Nič ma už tak nebaví, z ničoho sa neviem tešiť. Bola som to ja, ktorá hovorila, že je to hlúposť, že človek nemôže byť prázdny. A prečo aj? Z čoho?
Už to však dokonale chápem. Všetko má svoj zmysel.
Jeho odchod. Moja prázdnota. Všetko sa deje pre niečo.
