Pomaly vchádzam. Cítim sa ako maliar, ktorý práve maľuje svoj jedinečný obraz. Obraz svojej milovanej dediny. Pri každom pohybe rukou zažíva svoje spomienky z detstva. Vychutnáva si každý pohyb. Presne tak, ako ja.
Každý krok vo mne vyvoláva niečo pekné a vždy to je niečo iné. Pomaly, kráčajúc po dlhokánskom chodníku smerujúcom k mohutnej fontáne, rozmýšľam nad tou krásou vôkol mňa. Kvety rozvoňavajúce po celej záhrade mi pripomínajú ruže a tulipány v našej malej záhradke.
Nielen ruže a tulipány tu zohrávajú nejakú úlohu. Všetky kvety, ktoré sú v tejto záhrade majú svoj magický význam. Každý človek tieto magické významy kvetov pochopí inak. Táto záhrada preplnená farebnými kvetmi je dominantou tejto malebnej oblasti.
Tajomná, mohutná fontána uprostred, má mnoho tajností, presne ako ľudia, ktorí prichádzajú sem, na toto pestrofarebné miesto, aby sa pokochali touto nádherou navôkol, vyvolávajúcou v nich pokoj, kľud a hlavne, žiadne starosti. Prechádzka po tejto záhrade končí presne uprostred.
Drevené, maľované lavičky sú posledné miesto, kde ľudia môžu ísť. Tieto lavičky hovoria dosť, stačí. Teraz si sadni a oddychuj. Ako, keby naozaj mali schopnosť hovoriť. Ty si sadneš. Pozeráš do neznáma. Tvoja hlava je úplne voľná. Zavrieš oči a prestaneš myslieť.
Započúvaš sa do toho nádherného ticha prerušovaného príjemným žblnkotom vody z fontány pred tebou, či bzučiacimi včelami na kvetoch. Toto miesto má v sebe oveľa viac tajomstiev a krásy, ktorú ľudia pomaly každou návštevou odhaľujú. Po príjemnom oddýchnutí sa prejdeš znova po tom istom dlhokánskom chodníku smerom domov.
Pomaly znova začneš vnímať realitu. Kráčaš po chodníku a čoraz bližšie sa približuješ do svojho života plného hluku a starostí. Síce tvoja myseľ vraví vráť sa, no ty nemôžeš a vieš, že musíš ísť tam, kde ťa potrebujú. Ale táto záhrada je stále otvorená a ty vieš aj to, že hocikedy sa môžeš znova vrátiť a ponoriť sa do slobody a ticha.
