Občas máš v živote pocit, že neexistuje východisko. Nevidíš žiadne svetlo. Len tma. Všade je len tma a ty sa potápaš stále hlbšie a hlbšie. Nevidíš dno svojich problémov. Máš pocit, že všetko a všetci ťa zradili a nikto na svete ti nerozumie.
Áno je to ten pocit, ktorý zažije aspoň raz za život každá z nás. Pocit, že celý svet je proti nám, nikto nám nedokáže pomôcť, nikto to nedokáže napraviť. Máš pocit, že ten premrhaný čas sa ti nikdy už nevráti späť. Pýtaš sa sama seba prečo sa to všetko stalo. Prečo práve ty, čo si urobila zle. Začneš o sebe pochybovať, že rozhodnutia, ktoré si v danej chvíli urobila neboli práve tie najlepšie. Máš pocit, že nedokážeš veriť sama sebe, svojmu úsudku, svojim rozhodnutiam, svojej osobnosti.
Každú noc si líhaš s pocitom, že aspoň na chvíľu zaspíš všetky pocity, ale nastane noc a tebe sa o všetkom sníva. O každej chvíli, ktorú prežívaš ešte intenzívnejšie ako v bdelom stave. Každé ráno máš pocit, že nedokážeš vstať z postele. A ak sa z nej nejakým zázrakom dostaneš je to len pre to, že musíš. Pretože vieš, že svet sa neprestane točiť len preto lebo je ti zle. Len pre to, že máš každému chuť vykričať, aký je život hnusný a chamtivý. Vstaneš nasadíš tvár usmievavého bezstarostného dievčaťa a vykročíš do nového dňa. Pretože musíš, a možno už v kútiku duše aj chceš. Kvôli ľudom, ktorí tu ostali. Kvôli ľudom, ktorí sú tu stále pre teba nech sa deje čokoľvek. Tí vďaka ktorým nakoniec aj tušíš, že sa z toho nejako dostaneš.
A však stále máš chuť občas plakať. Plakať za tým strateným časom, za všetkým čo bolo a čo sa zrejme už nikdy nebude dať zvrátiť. Aj keď si povieš, že už kvôli tomu nechceš plakať, sľúbiš si, že už kvôli tomu nevyroníš ani jednu jedinú slzu občas príde ten stav, kedy to na teba znova všetko doľahne a ty sa aj napriek tomu, ako sa snažíš, zrútiš ako domček z karát.
A teraz ti poviem jednu dôležitú vec. Je to úplne v poriadku. Je úplne v poriadku keď nevidíš iné východisko len plakať. Nedus v sebe to, čo skôr či neskôr aj tak vyjde na povrch. Často si sami zakazujeme plakať, pretože si hovoríme, že nám to nestojí za to. A však neskôr príde situácia, kedy nie je iné východisko. Nevidíš žiadnu inú cestu len plakať. A ja ti poviem plač. Plač veľmi až šialene. Ako búrka. Sama v izbe, niekedy v noci v posteli, niekedy v sprche, jednoducho niekde, kde si sama so sebou. Až nakoniec prestaneš…
Zrazu k tebe prídu úplne iné myšlienky akoby ti tie slzy prečistili tvoju dušu a vyplavili z nej všetko zlé. Zrazu vidíš východisko, svetlo a aj dno svojich problémov, od ktorého sa chceš čo najskôr odraziť. Začneš si znova dôverovať, pracovať na sebe tvrdšie a robiť veci lepšie a lepšie. A takto to má byť pretože po každej búrke raz vyjde slnko.
