Dobre, odmietam sa o tomto baviť. Je to môj svet a ja mu najlepšie rozumiem. Nemôžeš mi tu pliesť nejaké slová, ktoré aj tak prestanú mať význam, len čo si ich prečítam alebo ich uvidím. Je to presne ako s tvojimi sľubmi. Môžeš mi sľúbiť čokoľvek aj modré z neba, ale čo z toho naozaj budem mať ja? Tvoje reči? Sľuby? To mi fakt nestačí. Čo si s nimi počnem? Nič. Absolútne nič.
Len prázdne slová, ktoré časom zapadnú prachom.
A zabudne sa na ne, stratia svoj význam. Tak ako je to so všetkým. Časom to pominie. Zaujímala by ma jedna otázka. Ako ty môžeš preboha vedieť, čo je pre mňa dobré? Ako? Z čoho to dedukuješ, od akých bodov sa opieraš? Nemôžeš to vedieť, veď ani ja sama to niekedy neviem. Žiadne sľuby a žiadne podnetné slová, čo je pre mňa dobré a čo by som mala preto spraviť nechcem vôbec počuť.
Tvojou úlohou bolo, to rešpektovať.
Tak ako všetko ostatné. Pamätám si ešte, keď slovo my u mňa neexistovalo. Bola som len ja. Stále dokola som opakovala len ja, len ja, len ja… Predsa len ja som sa vždy zo všetkého vyhrabala, len ja som sa dokázala preniesť cez všetky tie pocity, cez všetky tie bludy v mojej hlave. Nikto iný, len ja som opäť vstávala a opätovne padala. Lenže vraví sa, že dvom sa lepšie tiahne…
Niekedy si to nemyslím, niekedy mám pocit, že ten jeden tiahne toho druhého smerom nadol. Možno tomu tak nie je, možno je to len jeden z mojich ďalších bludov a výmyslov, ale istotne na tom niečo bude. Veď uznaj, koľko krát si sa ma sám opýtal, či ma neťaháš dole? Či si naozaj tým, s ktorým chcem a mám tráviť svoj čas a život? Či radšej nebude lepšie, keď pôjdeme každý svojou cestou? Takže začnem od začiatku.
Čo vlastne znamenalo slovo my? Myslím, že otázku som položila zle. Mala by skôr znieť… Čo znamenalo my, pre teba a čo znamenalo my pre mňa? Myslíš, že by sa odpovede odlišovali? A keď áno, ako moc?
Pozri žijem a žila som si svoj dokonalý život, pokiaľ si neprišiel ty a neobrátil ho o 360 stupňov. Dobre, možno kecám, možno to bolo len 180 alebo 90, čo na tom záleží? Aj tak si ho pohol iným smerom a inak sa od toho vyvíjali ďalšie situácie a moje riešenia na ne. Spôsobil si, že som začala viac cítiť a prežívať emócie ako doteraz.
Byť viac otvorenejšia a zodpovednejšia, čo vyslovím, a čo spravím. Keď tak nad tým rozmýšľam, vlastne je to len dobre, pretože všetky tieto veci ma posunú o nejaké krôčiky vpred. Lenže, ak sa to naučím, už ťa potrebovať predsa nebudem nie? Načo by som sa mala rozčuľovať alebo zbytočne žiarliť na nejaké ženské, čo sa na teba len pozrú? Stojí mi to za tie nervy? Ja myslím, že vôbec nie.
Prišiel si mi len do cesty, aby si niečo zmenil, mňa zmenil, nie zmenil to, čím som, tú moju slobodnú a nezávislú podstatu. Tú jednoducho neodstrániš ani keby si chcel. Nepôjde to, pretože taká už raz som. Slobodná a voľná.
Konečne opäť tým, kým som vždy bola.
