….nie preto aby som kri­čala, ale aby som ho­vo­rila za tých, ktorí ne­majú hlas.

Stav bez vojny, bez spo­rov, po­koj, zhoda. Ob­čas sa cí­tim, akoby som bola uväz­nená v to­xic­kom ba­lóne, ktorý pre mňa do­ko­nale vy­sti­huje ob­raz ľudu.

Ni­kdy som ne­tr­pela ex­tré­mis­tic­kou ši­ka­nou, ktorá den­no­denne pos­ti­huje vždy viac a viac ne­vin­ných detí, ktoré ni­kdy ni­komu ne­ub­lí­žili a majú zo seba po­cit, že sa ne­do­kážu ub­rá­niť, ne­majú žiadnu hod­notu, sú ni­čím.
Ľu­dia, (teda väč­šina z nich) sú stále viac a viac slabí a boja sa pre­ja­viť. Boja sa uká­zať svetu, spo­loč­nosti okolo nich, čo v nich je. Ukrý­vajú svoj ná­zor. Du­sia v sebe mi­lión po­ci­tov.
large

foto: we­he­ar­tit

Mô­žeme si to pred­sta­viť ako farby dúhy, ktoré stále viac a viac tmavnú a ne­môžu sa do­stať na po­vrch, uká­zať sa, lebo búrka ešte ne­na­stala.
sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk
Práva, či sú to ľud­ské, det­ské, žen­ské alebo ho­ci­jaké iné, sú stále práva. Člo­vek tým, že sa na­rodí, na­do­búda ne­jakú tú svoju hod­notu. A je veľmi smutné, keď tú vlastnú hod­notu a mož­nosť roz­ví­jať sa v sebe po­tláča. Oko­lie to v ňom po­tláča.
Ne­smieme sa už viac báť po­ve­dať, čo sa nám ne­páči. Na to sme tu. Aby sme si ho­vo­rili všetci na­vzá­jom pravdu, pod­po­ro­vali sa, rie­šili sa prob­lémy roz­umne, bez kof­lik­tov a bez vojny. Bez vojny, ktorá za­ne­cháva len prach po mi­li­ó­noch obe­tiach. Veľa ľudí to síce be­rie len ako šta­tis­tiku, lebo si to ne­do­káže pred­sta­viť na vlast­nej koži. Koľko detí spolu s mat­kami v kra­ji­nách ako Pa­kis­tan ani len ne­vie, čo je to mať ozaj­stný do­mov.
A nám chý­bajú ire­le­vantné veci ako auto, ktoré si práve včera vi­del na fotke svojho “idola“, ob­le­če­nie podľa naj­nov­ších trend­set­te­rov a iné ba­na­lity? 
Sa­moz­rejme, že nám to chýba, keď je tu dnes všade málo em­pa­tie.
Kopa ľudí z tých kra­jín nemá ná­rok ani na vzde­la­nie, ktoré my be­rieme už au­to­ma­ticky. A tu sa jedná najmä o diev­čatá, ktoré sú tam utlá­čané. Diev­ča­tám ne­do­vo­ľujú za­žiť ani len mo­ment, kedy prvý raz za­sadnú do la­vice. Ženy sú v ta­kýchto štá­toch  len na to, aby pri­pra­vo­vali mu­žom jedlo, sta­rali sa o nich a po­ro­dili im deti.

To, že sa prí­chod diev­čaťa na svet ani len ne­o­sla­vuje alebo sa z toho “ne­te­šia“, lebo to tak majú na­ria­dené, je ne­chutné. Je to ohavný prí­stup k ne­vin­ným obe­tiam, ktoré majú právo žiť tak, ako každý iný člo­vek. Či je nie­kto z chu­dob­nej­ších alebo bo­hat­ších po­me­rov, z inej kra­jiny, inej farby pleti, vie­ro­vyz­na­nia, na tom ne­zá­leží. To, kým bu­deme v do­spe­lom štá­diu ži­vota si vy­be­ráme a ur­ču­jeme sami. My sami sme stroj­com svojho osudu, mali by sme sa všetci roz­ho­do­vať podľa seba, a to by malo byť do­vo­lené v kaž­dej jed­nej kra­jine.

Tento fe­mi­niz­mus je mo­men­tálne veľmi od­su­dzo­vaná téma. No stále je dô­le­žité mys­lieť na kra­jiny vzdia­lené ti­sícky ki­lo­met­rov, v kto­rých ľu­dia ne­majú takú šancu na ži­vot ako my. Kde sa ľu­dia do­slova “za­sekli“ v dobe ka­men­nej.
A na­ko­niec tohto môjho skrom­ného ná­zoru by som chcela do­dať ešte jednu krátku, bežnú a dosť zau­ží­vanú vetu, ktorú si už každý vy­svetlí inak. Ne­súď knihu podľa obalu.
ti­tulná foto: tum­blr

Komentáre