Milý ty,
pravdepodobne si ma už ani nepamätáš, no to nie je podstatné. Podstatné je, že sme obaja videli našu spoločnú budúcnosť. Boli sme ako jedno a všetko sme robili spolu.
Mysleli sme si, že sme pre seba stvorení. Každému sme hovorili, že sme pre seba tí praví a že si bez seba nevieme predstaviť budúcnosť. Všetko sme plánovali spolu. Mali sme nastavené hranice, čo zabezpečilo pokojný vzťah. Vieš na čo sú hranice? Vždy si hovorieval, že na to, aby sa prekračovali. Aby sme skúšali všetko, čo dokážeme. Bola som naivná, ak som si myslela, že to zostane v bezpečnej zóne.
Plánovali sme veci, ktoré sme nakoniec neuskutočnili. Snívali sme o veciach, ktoré sa nikdy nestali. Túžili sme mať spoločný záväzok, ktorý sa nakoniec rozplynul.
Obaja sme časom zistili, že nie sme pre seba stvorení. Akokoľvek bláznivo to teraz znie, vtedy som tomu nechcela veriť. Myslela som si, že snívam, keď sa mi postupne otvárali oči. Myslela som si, že si mi zlomil srdce na milión kúskov, ktoré už nikto nikdy nedá dokopy.
Mali sme svoje kráľovstvo, o ktorom sme si mysleli, že je silné. Nakoniec sme zistili, že sa zrúti ľahko – rovnako ako domček z kariet.
Keď máš dlhodobo o niekom predstavu, že s ním chceš prežiť život (a ten život máš dopredu ako-tak naplánovaný) a zrazu sa to nestane, nevieš, čo robiť. Nevieš, či budeš schopná znovu sa zamilovať. Nevieš, či budeš schopná znovu veriť v „toho pravého“. Nevieš, či budeš mať niekedy radosť zo slova láska. Nevieš nič, no napriek tomu musíš ísť ďalej. Svet sa neskončil, aj keď sa tebe zdá, že áno.
Všetko ide ďalej a musíš ísť aj ty.
Ak si myslíš, že v dvadsiatich alebo dvadsiatich piatich rokoch máš zničený život a nič si nedokázala, si na omyle. Práve teraz začínaš žiť naplno. Práve teraz sa nechaj unášať svetom a jeho láskou, ktorú ti ponúka.
