Drahý priateľ,
nerozumiem ti. Nerozumiem tomu, čo robíš a ani tomu, čo hovoríš. Nerozumiem tvojim signálom, ktoré ku mne vysielaš a taktiež ma tvoje správanie vyvádza z miery. Nedokážem si sama vysvetliť, prečo sa stále správaš inak. Neviem prísť na to, prečo mi vždy dávaš nádej na zblíženie sa, no pritom to nechceš.
Chcela by som, aby si mi vysvetlil jedno: prečo sa ku mne chováš inak ako sme sa dohodli? Ty si bol ten, ktorý navrhol kamarátstvo, pretože vzťah pre teba nepripadal do úvahy. Po dlhšom čase vyrovnávania sa s myšlienkou, že nikdy nebudem tvoja, som to nakoniec prijala. Nebudem ti klamať, plakala som. Hľadala som na svojom tele chyby, prečo so mnou nechceš byť.
No teraz viem, že mi to za to nestálo. Ukradol si mi kopec energie, ktorú som mohla využiť stokrát lepšie ako ľutovaním sa. Ukradol si mi veľa dní a zážitkov, kedy som všetky pozvania na výlety odmietala len kvôli tomu, aby ľudia nevedeli, že som sklamaná. Ale to si ty, samozrejme, doteraz vedieť nemohol.
Nehnevám sa na teba a týmto listom ťa ani nechcem obviňovať, všetko ti to odpúšťam, ak o to stojíš. Chcem ti však iba povedať, ako to vidím ja. Predsa len, naše myslenie sa veľmi líši. Zatiaľ čo ja sa pozastavujem nad každou maličkosťou, ty len nad tým mávneš rukou, zasmeješ sa a ideš ďalej. Túto vlastnosť na tebe obdivujem asi najviac. Neriešiš zbytočnosti a žiješ v prítomnosti. Ale ver, že niekedy je však lepšie na chvíľku zastať a obzrieť sa ponad rameno, či tam nestojí človek, ktorému si svojim správaním ublížil. Vravel si, že prestaneš so správaním, ktoré ma prekvapuje a už nebudeš robiť neidentifikovateľné rozhodnutia. Lenže ty s tým aj po pár mesiacoch nechceš prestať.
Neviem či to je tvoj plán, pomiatnuť mi hlavu a nezaujímať sa o následky, alebo si to len prosto neuvedomuješ. Ale mňa to ničí, aj keď som rozhodnutá, že sa tým nebudem zaoberať. Naučil si ma byť silnejšou, ale na toto moja sila nestačí. Tak prosím, prestaň.
Tvoja priateľka.
