Neprestáva ma udivovať tá životná nepredvídateľnosť. Presné načasovanie okamihov, osudové stretnutia, ktoré vznikli úplne nečakane. Odkedy sa na veci pozerám odlišným spôsobom, odkedy vidím význam v každej maličkosti, ktorú stretnem na svojej ceste, odvtedy mi všetko dáva zmysel. Všetko je jednoduchšie a krajšie.
Nepotrebujem sa trápiť nad malichernosťami, nad nepodstatnými vecami v mojom živote, pretože tak, ako pominuli mraky nad dnešným ránom, rovnako pominú aj starosti, ktoré mi na malú chvíľu zacláňali vo výhľade. Pozerať sa cez ne možno nie je príjemné, ale o to viac som vďačnejšia, keď zájdu za kopec a ja opäť vidím slnko. Vtedy sa mi slnko zdá ako niečo výnimočné a vzácne. Pritom je tam každý deň. Na tom istom mieste.
Vždy bolo pre mňa samozrejmosťou, ale akonáhle ho zatienili oblaky, tá istota, ktorú som dovtedy cítila zmizla, a až vtedy mi začalo chýbať. Lenže vtedy už bolo neskoro, pretože vtedy, tam už nebolo.
Presne tieto situácie ma naučili, aké je dôležité žiť v prítomnom okamihu, žiť pre tie sekundy, pre tie momenty, v ktorých práve som. Naučila som sa nehľadieť na veci s vážnou tvárou, naučila som sa prijať, že veci sa vždy budú vyvíjať podľa seba, a že nemám míňať energiu na fakty, ktoré nemôžem zmeniť.
Preto som prestala plánovať, prestala som očakávať veľké veci, pretože nenaplnené očakávania boli jedným z dôvodov, prečo som sa prestala usmievať. Prestala som stresovať kvôli hlúpym okolnostiam, na ktoré som aj tak po krátkom čase zabudla. Ale čo je dôležité a za čo som vďačná najviac je, že som začala nachádzať veľké veci v maličkostiach. Začala som vidieť krásu v slovách, v pohľadoch, v úsmevoch, v drobnostiach, ktoré sú tu každý deň. Preto si vždy nájdem pozitívnu stránku každého môjho dňa, hoci možno nebol úplne ideálny.
Prijala som myšlienku, že všetko je len v mojej hlave, a že ja som tá, ktorá dáva situáciám hodnotu.
Či už pozitívnu alebo negatívnu. Ja som tá, ktorá si určí, či sa budem zo zimy tešiť alebo budem smútiť za letom. Ja som tá, ktorá sa rozhodne či vypustím strach z hlavy alebo sa budem triasť až do poslednej chvíle a budem si predstavovať to najhoršie. Baví ma dávať veciam vlastný význam, lepší ako ten stereotypný, ktorý im je predurčený.
Baví ma brať dobrú kávu, záchvaty smiechu alebo zaspávanie v mojej posteli ako úspech, pretože potom si môžem povedať, že som úspešná každý deň. Pretože aj keď nie je všetko podľa mojich predstáv, vždy tu bude aspoň jedna maličkosť, kvôli ktorej mal celý deň zmysel.
