Naše stretnutie bolo náhodné. A možno najlepším možným riešením by bolo, keby sme pri tom aj zostali. Ale my sme chceli jeden od druhého jednoducho viac. A tak sme sa schádzali – rozchádzali a znova schádzali, až kým sme sa nerozišli úplne.
Chcela som ti dať všetko, dať ti seba. Svoju lásku, nehu, svoj život zdieľať spoločné s tebou. Nechcela som ti nasilu vnímať svoje návyky, svoje koníčky, priateľov, program, chcela som, aby si toto všetko zažil postupne. V čase, kedy budeš chcieť ty sám. Keď zatúžiš byť neoddeliteľnou súčasťou môjho života.
Ale nechcel si
Vadilo ti priveľa veci. Všetko začalo byť komplikované. Všetko sa ti zdalo ťažké, nereálne, … vraj sa ľúbime, ale nemôžeme byť spolu. Nechápala som tomu, robila som všetko preto, aby to bolo inak, strácala som sa v tebe neustále. Už som to nezvládala, nechcela som byť súčasťou „vzťahu“, ktorý berie vážne len jeden z nás. Snažila som sa utiecť, ale predsa som v tvojom objatí bola sputaná každý víkend.
Ak mám byť úprimná, ani teraz nechápem tomu, prečo sme nemohli byť spolu. Keď sa dvaja ľudia ľúbia, chcú byť spolu, to je samozrejmosťou. Tak kde bol problém? O tom, že si ma ľúbil, som ani na moment nezapochybovala. Vedela som, že v tom mi neklameš, preto som túto informáciu ťažko vstrebávala. Ach, ako veľmi som ťa milovala, ako veľmi som túžila byť s tebou.
Mám pri sebe muža, ktorý sa pri mne prebúdza každé ráno, muža ktorého milujem a za nič na svete ho nevymením, ale občas si spomeniem na teba. Ako na dokonalé šialenstvo, s mnohými otáznikmi naplnenými dobrodružstvom. Ako na muža, ktorý sa snažil ma skrotiť, ale stratil ma skôr, ako som mu svoje srdce plne odovzdala.
A teraz môžem prehlásiť jedine to, že som vďačná za tie nejasné signály od teba. Keby si ma ľúbil tak, ako ja teba vtedy, nedokázala by som tak veľmi milovať toho muža, ktorý je dnes po mojom boku.
