Chýbajú mi v živote príbehy. Ale nie také, ktoré môžem nájsť v knižkách, do ktorých sa rada ponáram každý deň, unikajúc pred realitou. Chýbajú mi príbehy, ktoré si ľudia rozprávajú zoči-voči. Príbehy, ktoré majú búrlivý začiatok, vášnivú zápletku a nečakané rozuzlenie. Aj také príbehy, ktoré plynú pomalým a jednoduchým tempom od prológu až po epilóg. Príbehy, ktoré dokážu spájať ľudí a dať im veľa. Niekedy dokonca viac než príbehy, ukryté na stránkach kníh.
Dnešná doba je rýchla. Nikto sa o nikoho nestará, nezaujíma. Každý každému závidí a obklopuje nás všadeprítomný hnev, stres a smútok. Keby každý človek premenil negatívne emócie do príbehu, nielen, že by sa mu uľavilo na duši, získal by aj poslucháčov, ktorí by mu poradili a naviedli ho na správnu cestu vo chvíli, kedy sa cíti byť zmäteným a osamelým.
Svet je nepredstaviteľne obrovským a šírim miestom. Každý so sebou nosí nejaký príbeh, ktorý len čaká, kedy bude vyrozprávaný. Lenže mnohokrát niet nikoho, kto by bol ochotný počúvať. A to je nesmierne smutné.
Zobraziť celú galériu (2)Predstavujem si život, v ktorom má každý čas na príbehy. Na rozprávanie a počúvanie sa navzájom. Na pomáhanie si slovami. Je to miesto, v ktorom sa zabúda na staré krivdy a v ktorom existuje priestor na odpúšťanie a lásku. Je v ňom veľa smiechu a šťastia. Ale najmä – je v ňom veľa slov, ktoré sú vypočuté.
Myslím si, že najväčším problémom mnohých z nás je, že žijeme v ilúzii. V ilúzii všetkého krajšieho, lepšieho, radostnejšieho, svetlejšieho, pokojnejšieho… Všetkého toho, čo by mohlo byť lepšie, ale nie je, pretože to tak nechávame. Nemáme dosť sily na zmenu a neobklopujeme sa správnymi ľuďmi, ktorí by boli ochotní počúvať naše príbehy. Je to totiž také jednoduché – iba si nájsť na seba čas, sadnúť si k sebe, hľadieť na západ slnka a rozprávať si príbehy, či už naše alebo vymyslené.
Povedala som si, že od tohto dňa začnem rozprávať príbehy. Aj keď nie je nikto, kto by bol ochotný počúvať, urobím to pre seba, pre svoj vnútorný pokoj, a aby sa mi uľavilo. Buď ich vyrozprávam sama sebe alebo môjmu psovi. Nechám slová poletovať, aby ich odfúkol vietor. No na srdci mi aj tak ostane ťažoba z toho, že nikto nechce naozaj počúvať. A zabávať sa príbehmi, ktoré dokážu odľahčiť ťažké dni.
Zobraziť celú galériu (2)Každého zaujímajú len hmotné statky, dôkazy, presvedčenia… Každý si potrebuje pred druhým neustále niečo dokazovať. Prečo si nedokážeme len tak sadnúť a rozprávať skutočné príbehy? Nie len tak tárať do vetra o počasí, nasadiť si masku a tváriť sa, že sa máme dobre, keď to tak nie je. Skutočne sa otvoriť pred druhým a zlepšiť mu deň už len tým, že mu vyrozprávam príbeh filmu, ktorý ma vnútorne rozpoltil a zanechal vo mne silné emócie, či príbeh najnovšieho románu, o ktorom sa všade toľko (ne)hovorí.
Nepáči sa mi doba, v ktorej žijeme, pretože v nej nie je miesto na príbehy. Zavalení hlúposťami a starosťami, ktoré mnohokrát starosťami nie sú, nemáme čas jeden pre druhého. Nemáme čas na hĺbavú konverzáciou o ničom, a predsa niečom. Nemáme čas na lásku. Nemáme čas na seba. Na vyrozprávanie svojho príbehu…
