Nikdy som si nemyslela, že sa to môže stať práve mne. Túto vetu si povie zrejme každá z nás aspoň raz za život. Všetko ide ako má, si šťastná, slnko svieti, všetko sa ti darí. Konečne. Trvá to týždne, mesiace dokonca aj roky. A zrazu je koniec.
Premýšľaš, analyzuješ, dookola. Čo sa stalo? Prečo sa to stalo? Ako? A aj tak nevieš nájsť žiadnu odpoveď. Začneš sa proti tomu búriť, nedokážeš uveriť. Hľadáš spôsoby ako to vrátiť späť. Pomaly si však začneš uvedomovať, že cesta späť neexistuje. Nech sa snažíš ako sa snažíš, jednoducho to nejde. Zavreté dvere. Stena. Spálené mosty.
Uvedomíš si, že je čas pozerať sa dopredu. A však nikdy nebolo nič ťažšie. Máš pocit, že to nedokážeš. Sú chvíle kedy to chceš všetko zabaliť. Nedokážeš si predstaviť, že by si žila inak. Bez neho. Bez toho. A však to čo si mala, čo si robila, čo ste mali je preč. Je to minulosť. A tú už nikdy nevrátiš. Môžeš spomínať, plakať, premýšľať čo by bolo keby. Niekedy je to útecha, v iné dni utrpenie.
Spomínať nie je zlé. Po čase si aj tak spomenieme len na to pekné a to nepríjemné odíde samo. A však dôležité je pozerať sa dopredu. Pretože nech to bolo akokoľvek nádherné je to jednoducho preč a ty si musíš utrieť slzy, postaviť sa a ísť. Ísť dopredu.
To všetko čo si prežila je len tvoja vstupenka do lepšieho života. Tvoj kľúč k novým, doteraz zatvoreným dverám. Pretože si nebola pripravená, ale teraz už si. Si pripravená čeliť všetkému, čo ti život ponúka.
Všetko, čo chceš, je len a len pred tebou. A je len na tebe ako sa rozhodneš. Budeš sa stále pozerať dozadu, premýšľať, analyzovať čo si urobila zle? Alebo sa vydáš na cestu dopredu. Na cestu, ktorá ti ukáže nové možnosti, vyššie ciele, ktoré si vždy chcela dosiahnuť, ale myslela si si, že to nedokážeš.
Dokážeš všetko. Všetko, čo len chceš, len sa musíš pozerať tým správnym smerom. Možnosti nám často ležia priamo pri nohách len treba otvoriť oči. A zrazu si uvedomíš, že to, čo si si myslela, že sa ti nikdy nemôže stať, je tá najlepšia vec, aká sa ti kedy stať mohla….
