Slová, ktoré sú známe každému jednému z nás. Už odmalička nás učia, že nie každý tu bude pri nás navždy. Ako malé deti túto múdrosť vnímame ako fakt týkajúci smrti, keď nám zomrie blízka osoba. Starí rodičia pri rozprávaní svojich životných zážitkov, spomenú osoby, s ktorými už nie sú v kontakte a vtedy im položíme otázku: ,,A čo sa stalo s tým tvojím kamarátom?“ A oni s úsmevom a bez vysvetľovania nám, svojim vnúčatám odpovedia: ,,Srdiečko, vieš, nie každý bude tvoj kamarát.“ 
zdroj: unsplash.com
V materskej škole sa môžeme akokoľvek veľmi snažiť a požičiavať hračky panovačným spolužiačkam, len aby sa s nami skamarátili, žiaden úspech. Pri dospievaní si začneme uvedomovať, že to platí aj pre iné aspekty života. Zisťujeme, že nie každý, kto sa tvári ako náš kamarát ním aj naozaj je. Prichádzajú prvé sklamania, falošní priatelia, ktorí sú tu pre nás, len keď slnko svieti a počas búrky utečú za druhými a my prestávame byť pre nich zaujímavými. Rodičia sa nás počas puberty snažia pripraviť na život, miesto kde slnko stále nesvieti. Upozorňujú nás na naše prvé pády, nenaplnené očakávania, sny a ľudí. Keď im rozprávame o našich prvých láskach, o plánovaní našej spoločnej budúcnosti snažia sa nám naznačiť, aby sme hlavu nemali až tak vysoko v oblakoch. Keď príde na ich slová, často nechápeme, kde sa stala chyba. Nezoberieme si to veľmi k srdcu.
Po maturite nás čakajú prvé záväzné rozhodnutia, dostávame sa do sveta dospelých. Veľa ,,dospelákov“ ani nevie, čo chce a čo nechce mať vo svojom živote. Nájdu sa aj šťastlivci, ktorí v tom už majú jasno a jedinci, ktorí sú z pojmu život zmätení. Pre nás, ktorí sme sa rozhodli pokračovať v štúdiu otvára svoju náruč vysokoškolský život, pod ktorým si predstavíme ,,party hard“, nezáväzný život, slobodu do rodičov. Každý to však inak vnímame.
zdroj: unsplash.com
Možno sa spoliehame na rodičov, že tu budú navždy pre nás, neustále nás budú vyťahovať z našich malérov, ale nie vždy to tak aj je. Kamaráti, s ktorými sa poznáme od základnej školy odídu študovať do zahraničia a čím ďalej, tým menej sa nám s nimi darí udržiavať stály kontakt, postupne zistíme, že tá osoba, s ktorou sme sa kedysi smiali vzadu v triede je nám cudzia. Akoby sme si nemali čo už povedať. Flegmatik mávne nad tým rukou a neriešim to, ale čo melancholik? Ak sa zamilujeme a stratíme pre niekoho hlavu, prestávame byť realistami. Našu lásku vidíme cez ružové okuliare, dobrovoľne zatvárame oči pred pravdou, ktorá ak vyjde na povrch spôsobí toľko škôd v medziľudských vzťahoch. Pravda je krutá a bolestivá, najmä ak ide o osoby, pre ktoré by sme dali ruku do ohňa. Avšak sa popálime. Tá popálenina bolí, časom a ošetrovaním sa zahojí ,ale zostane po nej jazva.
Pri pohľade na ňu si vedome, či podvedome spomenieme na tu bolesť, ktorú sme zažili, keď nám ju vypaľovali práve naši blízki. Všetci si tým prechádzame, je len na nás ako sa k tomu postavíme. Vyriešime niečo tým, ak sa budeme utápať v žiali nad ľuďmi, ktorí dobrovoľne odchádzajú z našich životov? Sami sa budeme trápiť kvôli ľuďom, ktorí by pre nás toľko neurobili, ako my pre nich.
Nemali by sme mať veľké očakávania od druhých, pretože spôsobujú sklamania. Ľudia prichádzajú, tí ktorí majú zostať v našom živote zostanú, ktorí nás majú naučiť lekciu odídu.
