V ži­vote člo­veka prídu chvíle, ktoré ho pri­nú­tia za­mys­lieť sa nad ži­vo­tom. Nad jeho kreh­kos­ťou a dô­le­ži­tos­ťou zá­ro­veň. Nie­kedy mi na­padne otázka, čo vi­dia starí ľu­dia, keď sa ob­zrú späť za svo­jím ži­vo­tom. Cí­tia bo­lesť, ra­dosť alebo ho pri­jí­majú taký, aký je? Ako je možné, že sa do­kážu aj na­priek tomu všet­kému, čo ich stretlo usmie­vať a roz­dá­vať ra­dosť a po­koj okolo seba?

As­poň ty si taká bola. Tvoj úsmev a lás­kavé oči si navždy vry­jem do srdca a do duše. Je ob­di­vu­hodné, aká silná žena si bola. Vždy, keď som k tebe prišla si mala úsmev na pe­rách. Kaž­dého si vy­ob­jí­mala a po­te­šila mi­lým úsme­vom a lás­ka­vým slo­vom. Ne­viem si pred­sta­viť, keď pôj­dem okolo tvojho domu, že ty tam už ne­bu­deš. Vždy to trvá ne­jaký čas, kým si člo­vek zvykne na to, že keď za­klope na tvoje dvere, už ne­bude po­čuť tvoj hlas a ani ťa ne­uvidí stáť vo dve­rách s úsme­vom na pe­rách.24900262475_2c22af5da2_k

foto: thought­ca­ta­log.com

Často si uve­do­mu­jem, že tie naj­zau­jí­ma­vej­šie roz­ho­vory a rady som ne­dos­tala od „od­bor­ní­kov“, ale práve od sta­rých ľudí. Nie je to zvláštne? Dí­vame na nich, ako na nie­koho, koho treba už „dať bo­kom“, pre­tože nie sú takí „mo­derní“ a ni­čomu ne­chápu. As­poň tak to podľa môjho ná­zoru vníma väč­šina mla­dých ľudí. A pri­tom títo ľu­dia skrý­vajú v sebe oveľa viac, ako si do­ká­žeme pred­sta­viť. Vi­díme ich zvrás­ka­vené tváre, ale ne­vieme, čo sa za nimi skrýva. Vždy som rada po­čú­vala ži­votné prí­behy týchto ľudí. Každá ich vráska skrýva ne­jaký prí­beh. Prí­beh, ktorý na­pí­sal sám ži­vot.

Mrzí ma, že som ne­stihla prísť za te­bou, aby som sa roz­lú­čila. Chcela som ťa as­poň ob­jať alebo chy­tiť za ruku. Ešte stále mám v diári na­pí­sané, čo som ti mala kú­piť, keď za te­bou prí­dem.V deň, keď som mala do­ra­ziť ko­nečne do­mov, som sa do­zve­dela, že si už navždy od­išla. Za­sta­viť slzy ne­bolo možné. Mala som chuť utiecť nie­kam preč. Na­miesto toho, som mu­sela ab­sol­vo­vať ešte ne­jaké pred­nášky a až ve­čer sad­núť na vlak. Naj­hor­šia cesta vla­kom. Se­dieť a po­ze­rať sa von ok­nom a pri­tom cí­tiť ako všetko vo mne kričí.

Asi to tak malo byť, že som ťa ne­vi­dela utrá­penú na ne­moc­nič­nom lôžku. Osta­neš mi v pa­mäti ako člo­vek, ktorý ne­strá­cal úsmev z pier. V srdci bu­deš stále. Od­tiaľ ťa ne­pus­tím.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

 

foto: Getty

Komentáre