Potrebovala som veľa času, aby som našla ten správny spôsob ako na život. Stále nepoznám cestu, ktorou sa chcem vybrať do svojej budúcnosti, a tak zatiaľ medzi mojimi cestami blúdim a kľučkujem. Neviem sa medzi nimi rozhodnúť. Každá má svoje plusy aj mínusy, svetlé aj tmavé stránky. Ale každopádne nie som nútená vyberať si prirýchlo. Som sama sebe pánom a nikto iní mi môj život riadiť nebude, takže stále mám dosť času.
Času na rozhodnutie, čo si vybrať. Tmavý les a skúmať jeho temné uličky? Vyprahnutú lúku, na ktorej čakám len ja sama? Rušnú cestu na predieranie sa deň za dňom s kariérou, množstvom káv a nedostatkom spánku? Križovatku plnú zákazov, v ktorej ma bude sprevádzať chlap, ktorý tak či tak raz odíde? Alebo poľnú cestičku, ktorej zákutia a prekvapenia budem objavovať spolu s priateľmi?
Neviem kedy prídu posledné dni na rozhodnutie, ale žijem svoj život tak, ako žijem vďaka jednej veci, ktorú som sa stihla naučiť a bez nej si to už neviem znovu predstaviť. Je to milá predstava byť dobrým a spravodlivým, ale nie je reálna, pokiaľ chceme život žiť a nie sa ním len predierať. Musela sa stať tak trochu mrchou, aby som si vedela užiť a nielen ťažko prechádzať deň za dňom s mylnými predstavami o dobre a láske.
Neznamená to byť zlým človekom. Tí si len myslia, že sa majú dobré, dokým ich to všetko nedobehne a nezrazí na kolená. Prídu na to aj oni, pokiaľ im nebude mať kto podať pomocnú ruku a vytiahnuť z dna späť hore. Znamená to len nebyť tým, ktorého majú za dobráka a tak to využívajú. Neskákať ako druhý píska. Nenechať sa byť tým, ktorému sa ľudia ozvú, len keď niečo treba a inokedy si ani na meno nespomenú.
A taktiež nedávať milión šancí. Ako sa vraví „Tri a dosť“ a to pri všetkom..
