Mám, či nemám? Častá, dokonca, môžeme v úplnom poriadku skonštatovať, že veľmi častá otázka, ktorú si kladieme je, čo ďalej robiť. Na jednej strane nás už nebaví zaužívaný stereotyp. Potrebujeme zmenu a priam cítime a počujeme, ako naša duša kričí, takto to ďalej nejde. Ale mozog? Ten šepká čakaj! Oplatí sa naozaj čakať? Tak si to poďme rozobrať pekne poporiadku.
Na úvod, nikdy nie je neskoro s niečím začať, a keď už, tak radšej neskoro ako nikdy. Aby sa nestalo, že máš zrazu tie najlepšie roky za sebou a uvedomíš si, že si nežila tak, ako si chcela, ba mohla. Pretože potom bude fakt neskoro.
Najhorším strašiakom pre nás je, že nevieme, čo môžeme od zmeny čakať. Žije v nás akási neistota, že to môže byť horšie, ako je tomu teraz. Preto sa radšej vzdáme ideálov snívania a ponecháme si istotu, ktorú už máme. Risk je ale zisk.
Ani súčasní miliardári neboli vždy miliardármi, kým sa nenaučili riskovať. Iste, môže aj nemusí sa to podariť. Ale to nezistíme, pokým to neskúsime. Večne lamentovať, večne čakať … Takto prichádzame o vlastnú šou, no žijeme niekoho druhého. Ak sa niečo nepodarí, neberme to ako zlyhanie. Zoberme si z toho ponaučenie, ktoré je ďalším lístkom k tomu, čo chceme od života.
Z každej strany sa na nás valia slová typu: žijeme len raz, ten čas tak letí, neboj sa zmeny, užívaj si každú chvíľku, každú sekundu. I keď to už berieme zväčša ako bežnú súčasť, práve tieto slová nám prezrádzajú, že urobiť prvý krok a ísť vpred i napriek tomu, že možno začiatok cesty bude veľmi kľukatý a prinesie nám pár pádov, stojí za to.
Nemôžeme sa večne báť. Buďme odvážne a láskavé. To, že sme tu, že sme sa narodili, má svoj význam. Dostali sme šancu, tak ju využime. Nečakajme, neodkladajme. Čo môžeme urobiť hneď, urobme!
