Bola by som neskutočne šťastná, že ťa opäť vidím, ale zároveň by som mala neskutočný strach. Naozaj neskutočný. Keď sme sa naposledy videli, chcela som ti toho tak veľa povedať, ale nenašla som odvahu. Myslela som si, že možno naberiem odvahu nabudúce a poviem ti to, keď sa najbližšie stretneme. Ale žiadne nabudúce sa už nekonalo.
Nepovedal si mi, že už viac za mnou neprídeš. Nepovedal si mi, že ťa vidím posledný krát. Že ťa objímam naposledy. Ani že je to posledná pusa na líce, keď sme sa lúčili za mojím domom. Keby som to bola vedela, objala by som ťa o niečo silnejšie.
Povedz mi prosím, prečo nie je ľahké žiť bez teba?
Prečo si ku mne nebol úprimný? S odstupom času si uvedomujem, že to bolo asi kvôli mne. Bál si sa, že mi ublížiš. Že ma rozplačeš a ty by si sa nezvládol na to pozerať. Nenašiel si odvahu povedať mi to. Možno len sama pred sebou ospravedlňujem tvoje činy. Neviem.
Áno, ublížil by si mi, keby si mi povedal, že je to naposledy. Ale ublížil si mi oveľa viac, keď si mlčal a nebol si ku mne úprimný. Ja som ti verila. Každé jedno slovo. Myslela som si, že náš vzťah bol založený na dôvere.
Vieš si predstaviť, aké to bolo nemilé prekvapenie, keď som po rozlúčke s tebou prišla domov, chcela som ti napísať a zistila som, že nemôžem?
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane.
