Hovorí sa, že ľudia postupne prestávajú milovať. Jediné čo vedia, je sa zabávať, namotávať, využiť a odkopnúť. Hlavne my ženy, tak chlapov berieme. No prečo by to tak malo byť? Verím, že ľudia vedia milovať stále. Som zástancom názoru, že ľudia by bez lásky neexistovali. Láska je niečo čo v nás vyvoláva pocit žitia, naozajstného žitia. Teraz nehovorím len o láske muža a ženy, ale láske ku všetkému na tejto zemi. Spomeň si na ten pocit, keď si niekoho milovala (a nehovor, že nie). Vybavíš si len bolesť, nie je tak?
Keď sa nás niekto spýta na lásku, začneme mu hovoriť o bolesti. Všetko čo si z tých krásnych momentov zoberieme, je bolesť na konci. Nikto nerozpráva o tom, ako veľmi sa milovali, nikto nerozpráva o tom, ako sa dokázali rozprávať celú noc a aj tak im bolo málo, nikto nepovie aké krásne bolo prvé stretnutie, no každý ti povie o tom, ako si veľmi ublížili. Na konci si ty najhoršia a on ten najväčší idiot pod slnkom. A to ste sa ešte pred nedávnom tak veľmi ľúbili. Zažili ste chvíle, na ktoré budete obidvaja spomínať, chvíle, ktoré sa STALI no musíme sa posunúť ďalej. Viem, že čakáš princa na bielom koni, no zatiaľ chodia iba tie kone. Ale raz sa aj kone unavia a ty sa dočkáš.
Láske nikdy nikto nebude rozumieť, pretože láska nie je človek, ale pocit. Nemôžeme sa hnevať na niekoho, kto nás nechce a iba sa zabával. Pretože sme po pravde k tomu pristúpili aj my, dovolili sme to. Nehnevaj sa na to, že ti niekto ublížil, využil ťa. Odpusť a chod ďalej. Aj keď ti bolo ublížené, prosím ťa, nikdy neprestávaj milovať (alebo sa tak aspoň netvár), pretože je nemožné prestať milovať. Tento život nie je o ľuďoch okolo teba, je o TEBE. Je o tom ako sa k veciam postavíš i keď už nevládzeš, je o tom ako na teba budú ľudia spomínať, je o tom ako si na smrteľnej posteli budeš spomínať TY na SEBA. Musíš si prestať ubližovať tým, že necháš ľudí aby sa s tebou zahrávali.
