Prázdno. Všetko, čo si po sebe zanechal.
Som zmätená a nechápem ničomu. Plačem do vankúša a pýtam sa, čo to vlastne bolo. Chvíľami mám pocit, že mi srdce vyletí z hrude a potom, po chvíli, je to ako by prestalo biť.
Smiešne. Povedala by som, že si mi zlomil srdce, ale to si robil celý čas. A teraz? Teraz z neho ostali iba zvyšky, a aj tie sa zmenili na prach. V momente, keď si nepovedal, aby som ostala. Keď si mi dal pocítiť, že nebudeš bojovať, pretože ti za to nestojím. Bola som len bezvýznamným článkom v tvojom živote. A ja hlúpa, som sa nezmohla na nič iné, len na to, že som ti poďakovala za to, že si ma dával dole. Za to, že si mi vždy pošliapal moju krehkú ženskú schránku. Za to, že si ma znížil na obyčajnú vec, ktorú si vezmeš, keď máš chuť. A keď sa do sýta naješ všetkého, čo ti ponúka, necháš ju tam. Samú, prázdnu, bez teba. A ja som bola hlúpa, zaslepená pocitom, ktorý doteraz neviem opísať. To všetko som ti dovolila. Bože. Je mi zle pri predstave, že som bola pre teba len niečo, čo ani nemá hodnotu.
A potom, potom si spomeniem na to, ako ti vždy žiarili oči, keď si sa smial. A som zase tam, kde som bola. Akoby to bolo včera, keď to celé začalo. Ty, nočné svetlá a ten bláznivý apríl…
Nevieš si ani len predstaviť, ako sa cítim. Mám pocit, že som blázon, pretože nedokážem žiť bez človeka, ktorý ma iba ničí.
A veľakrát som sa zamýšľala či ti chýbam tak, ako ty mne. Čakať na tvoju správu, aj keď som ti miliónkrát povedala, že už nechcem, aby si mi písal. Teraz? Srdce sa mi láme na milión kúskov pri predstave, že ťa už neuvidím, že sa už nikdy viac nedotkneš mojich pier. Že sa nebudeme spolu smiať, že sa ma už nikdy nespýtaš, ako som sa vyspala.
Práve teraz by som sa chcela zmeniť na kvapku vody, ktorá sa vyparí s prvým dotykom slnečných lúčov. Neviem ako to inak opísať. A chcem, aby si vedel aké prázdno je vo mne, a akú spúšť si po sebe zanechal…
Povedz mi, úprimne, o čom to celé bolo? Prečo si začal a nevedel pokračovať? Prečo, aj keď si vedel, že mi zlomíš srdce, si išiel do toho? Prečo si to robil dookola. Na čo to bolo dobré? Bola som len chvíľka, ktorá ti vyplní prázdno v tej tvojej blednúcej duši?
Vieš, nebolí ma ani tak to, že si ma neľúbil. Lebo k láske nemôžeme nikoho nútiť. Bolí ma to, že nemáš v sebe ani štipku pokory. Že si neprestal, aj keď si vedel, že mi ubližuješ. Že to všetko berieš len tak, bez akejkoľvek výčitky, že necítiš žiadnu vinu za to, ako sa teraz cítim, a že aj napriek tomu, že ma vidíš úplne na dne, sa smeješ a predstieraš ten svoj úžasný život.
Daj si ruku na srdce, naozaj si necítil nič? Naozaj si taký sebec?
Venujem ho Tebe. Posledný.
PS.: Možno sa ešte raz stretneme. A keď sa nám stretnú pohľady, v mojich očiach už neuvidíš to, čo tam kedysi bývalo. A ja v tých tvojich nebudem hľadať to, čo tam nikdy nebolo.
