Chápem to. Chápem, že mi nechceš ublížiť, ale tým, že mi klameš, nič nevyriešiš. Viem to, viem, že mi chceš povedať niečo, čo ma zraní. Vidím to v tvojich očiach, počujem v tvojom hlase, cítim v tvojich slovách. Aj keď sa snažím nahovárať si, že to tak nie je, cítim to. Prosto sa bojím pravdy.
Mám strach zo dňa, kedy mi konečne povieš, čo cítiš. Kedy mi povieš, že nevieš, čo sa s tebou deje, že to už jednoducho nie je také, aké to bolo kedysi, že necítiš to, čo si cítil kedysi. Viem, že ma tieto slová zložia, pretože som ešte nikdy k nikomu necítila to, čo cítim dnes k tebe a to, čo si cítil ty kedysi ku mne.
No viem, že to budem musieť prijať. Budem musieť akceptovať tvoje rozhodnutie, aj keď ma to totálne zničí. V živote som toho dokázala už mnoho a viem, že sa dokážem preniesť aj cez náš rozchod, ale viem aj to, že to bude ťahšie ako čokoľvek predtým.
Preto chodím po byte a rozmýšlam, čo ti na tvoje slová odpoviem v nádeji, že moja odpoveď ovplyvní tvoje rozhodnutie. Topím sa v myšlienkach, ktoré mi hrnú slzy do očí a zrazu počujem dvere. Ty prichádzaš domov opäť s takým istým pohľadom ako včera.
Rozhodla som sa. Končím s tebou, pre tvoje dobro. Preto, aby si bol už konečne šťastný. Robím sa, že som v poriadku, no vo vnútri zomieram. Milujem ťa, a preto ťa nechávam ísť.
