Moje drahé dieťa.
Dnes si už dospelý mladý človek a možno ani netušíš, čo sa pred 19 rokmi odohrávalo v mysli tvojej matky. V poradí druhé dieťa. Tvoj mladší brat si už rok a pol užíval výhody prvorodeného a rástol ako z vody. Hoci nebol plánovaný a prišiel nečakane, bolo to všetkými milované dieťa.
Zdroj: pexels.com
Možno by ma veľa matiek teraz odsúdilo, pretože pôrod považujú za niečo úžasné a posvätné, no pre mňa to bol najtraumatizujúcejší zážitok celého života a dokonca si to myslím aj dnes po mnohých rokoch. Tak traumatický, že to ovplyvnilo celý môj pohľad na tehotenstvo, radostné očakávanie a aj na šťastné prežívanie prítomnosti nového človeka.
To malé klbko, ktoré na mňa pozeralo z perinky som nedokázala nakŕmiť, nedokázala som sa radovať a ešte dlho potom namiesto potešenia cítila fyzickú bolesť a psychickú tiaž. Pred očami sa mi stále spúšťal len jeden film: dlhé hodiny v bolestiach, nie úplne najohľaduplnejší prístup lekára, potom hrozba, že dieťaťu sa niečo stane, následne cisársky rez a bolestivé pooperačné stavy. Bola som rozhodnutá, že keď prekročím brány pôrodnice už sa tam nikdy nevrátim.
Lenže, ako to už býva „Človek mieni, Pán Boh mení“
Zobraziť celú galériu (3)Zdroj: pexels.com
Po 15 mesiacoch tehotenský test potvrdil moje obavy. A mne sa pred očami znovu spustil celý ten film. Zosypala som sa a na kolenách nariekala. Nechcela som ďalšie dieťa, nechcela som nič z toho, čo som už zažila. V duchu som si priala, aby to nebola pravda, lenže to čo ukázal test, potvrdil aj lekár. Dni plynuli a týždne sa míňali. Odvahu „vyriešiť“ to, som nenašla, a tak som musela nájsť odvahu prijať to a veriť, že to tentokrát bude lepšie.
Bolo. Celé tehotenstvo aj pôrod. Slzy mi tečú aj dnes po tvári pri tých spomienkach. Narodilo sa mi zdravé, moje nechcené dieťa, narodilo si sa mi ty, môj syn.
Od prvého momentu si bol svetlom môjho života, bol si mojím sprievodcom a mojím učiteľom.
Zdroj:unsplash.com
Dnes si už mladý, dospelý, úžasný človek a ja ťa po toľkých rokoch v tomto liste prosím o odpustenie. Odpusť mi, že som vtedy nedôverovala tomu, že nič sa nedeje náhodou. Odpusť mi, že mi vôbec napadla myšlienka ťa neprijať. Odpusť mi, že môj strach bol silnejší ako radosť z nového života. Odpusť mi, že som o tebe pochybovala.
Odpusť mi….
Bránime sa mnohému, lebo tomu nerozumieme, lebo si myslíme, že práve tá naša pravda je pre nás najlepšia. Chceme linkovať náš život a urputne sa držíme našej predstavy. Ty si v nej vtedy nebol, no dnes som vďačná, že si predsa len prišiel a stal sa slnkom matky, ktorá ťa nechcela.
