Z času na čas zvyknem premýšľať, aký život by bol ideálnym. Pravdepodobne pre každého človeka iný. No nie je práve to, čo žijeme, budujeme, nadobúdame i strácame ideálom? Svoj osud si predsa tvoríme sami. Niekedy nám plány vychádzajú do bodky, v iné dni je tomu presne naopak. O väčšine diania v našich životoch rozhodujeme my. Jediné o čom nikto z nás rozhodnú nemôže, je rodina do ktorej sa narodíme.

Má len otca. Má len matku. Nemá nikoho. Má oboch rodičov. Avšak najväčším darom, aký môžeme do života dostať, sú súrodenci. Mladší či starší. Na tom nezáleží. Vždy sú našou súčasťou. Chtiac či nechtiac na nich podvedome berieme ohľady. Myslíme na nich, keď sa na týždeň odpraceme dakam do zahraničia. Niekedy sa potešíme, ak máme od nich aspoň chvíľu pokoj. Keď však prídu ťažké časy, častokrát sú jediní, na ktorých sa môžeme obrátiť . I s urazeným egom, i ohrdnutí, sklamaní, uplakaní, v záchvate paniky. Berú nás takých, akí sme. I s najhorším, i s najlepším svojím ja. 

Ona. Má dvoch mladších bratov. Prešlo len zopár rokov odkedy sa hrávali vonku na piesku, naháňali sa na lúke, schovávali v lesoch, v ich tajných skrýšach, kopali si loptu až kým sa nezotmelo. Adrenalín. Pamätáte?

Keď bolo jednému ubližované, druhý ho bránil. Bránil, hoci i pred celým svetom. Dvaja sa spojili proti jednej. Dvaja sa spojili proti jednému. No v trojici boli neporaziteľní. Vtedy sa cítili ako páni galaxie a mohli zvládnu všetky nimi vyfantazírované boje, hoci i tie z rozprávok. Nie vždy boli súdržní. Samozrejme. V každej rodine sú nezhody. Hádky. Krik. Zhadzovanie viny na najbližšieho okoloidúceho.

Vtedy si ešte neuvedomujeme, aké bohatstvo v týchto našich spolubojovníkoch máme. A o pár mesiacov či rokov. Až keď sme starší. Až keď máme problémov vyše hlavy a kypia všetkými našimi mozgovými závitmi. Až keď už vôbec nevieme ako ďalej. Až keď … Práve vtedy. Práve v tomto momente si spomenieme, kto s nami vyhrával i prehrával bitky. Kto bol naším súperom. Kto bol naším dôverníkom. Kto bol priateľom i nepriateľom zároveň. Kto bol, no už nie je. 

Vtedy. Dávno predtým ako sme prekročili prah dospelosti, sme si nevážili, čo sme mali, koho sme mali. Nemuseli sme. Boli sme deti. No dnes, keď už spolu nevstávame do školy, nebojujeme o každú minútu v kúpeľni naviac, nevedieme vankúšové vojny ani nekryjeme jeden druhého pred rodičmi, dnes už tušíme, o čo sme prišli. Možno sme to ešte nepriznali pred nikým iným, možno sme si to nepriznali ani sami pred sebou, no raz, jedného dňa príde moment, kedy si uvedomíme, že súrodenci sú a vždy boli tými, ktorí by sa za nás opäť postavili i v najhoršej chvíli. Pokojne by sa pre nás znovu pobili, len aby vedeli, že my sme v bezpečí.

Milý čitateľ , milá čitateľka, viem, možno si myslíš , že sa ľahko rozpráva a ťažšie koná, predsa si však skúsme vážiť to, čo máme a koho máme. Skúsme byť dobrým bratom, dobrou sestrou. Skúsme byť oporou. Skúsme byť najlepšími verziami samých seba. Pretože to, čo ľuďom dáme, to sa nám i vráti.

foto: Rob Campbell