Z času na čas zvyk­nem pre­mýš­ľať, aký ži­vot by bol ide­ál­nym. Prav­de­po­dobne pre kaž­dého člo­veka iný. No nie je práve to, čo ži­jeme, bu­du­jeme, na­do­bú­dame i strá­came ide­álom? Svoj osud si predsa tvo­ríme sami. Nie­kedy nám plány vy­chá­dzajú do bodky, v iné dni je tomu presne na­opak. O väč­šine dia­nia v na­šich ži­vo­toch roz­ho­du­jeme my. Je­diné o čom ni­kto z nás roz­hodnú ne­môže, je ro­dina do kto­rej sa na­ro­díme.

Má len otca. Má len matku. Nemá ni­koho. Má oboch ro­di­čov. Av­šak naj­väč­ším da­rom, aký mô­žeme do ži­vota do­stať, sú sú­ro­denci. Mladší či starší. Na tom ne­zá­leží. Vždy sú na­šou sú­čas­ťou. Chtiac či nech­tiac na nich pod­ve­dome be­rieme ohľady. Mys­líme na nich, keď sa na týž­deň od­pra­ceme da­kam do za­hra­ni­čia. Nie­kedy sa po­te­šíme, ak máme od nich as­poň chvíľu po­koj. Keď však prídu ťažké časy, ča­sto­krát sú je­diní, na kto­rých sa mô­žeme ob­rá­tiť . I s ura­ze­ným egom, i ohr­d­nutí, skla­maní, upla­kaní, v zá­chvate pa­niky. Berú nás ta­kých, akí sme. I s naj­hor­ším, i s naj­lep­ším svo­jím ja. 

Ona. Má dvoch mlad­ších bra­tov. Pre­šlo len zo­pár ro­kov od­kedy sa hrá­vali vonku na piesku, na­há­ňali sa na lúke, scho­vá­vali v le­soch, v ich taj­ných skrý­šach, ko­pali si loptu až kým sa ne­zot­melo. Ad­re­na­lín. Pa­mä­táte?

Keď bolo jed­nému ub­li­žo­vané, druhý ho brá­nil. Brá­nil, hoci i pred ce­lým sve­tom. Dvaja sa spo­jili proti jed­nej. Dvaja sa spo­jili proti jed­nému. No v tro­j­ici boli ne­po­ra­zi­teľní. Vtedy sa cí­tili ako páni ga­la­xie a mohli zvládnu všetky nimi vy­fan­ta­zí­ro­vané boje, hoci i tie z roz­prá­vok. Nie vždy boli sú­dr­žní. Sa­moz­rejme. V kaž­dej ro­dine sú nez­hody. Hádky. Krik. Zha­dzo­va­nie viny na najb­liž­šieho oko­lo­idú­ceho.

Vtedy si ešte ne­uve­do­mu­jeme, aké bo­hat­stvo v týchto na­šich spo­lu­bo­jov­ní­koch máme. A o pár me­sia­cov či ro­kov. Až keď sme starší. Až keď máme prob­lé­mov vyše hlavy a ky­pia všet­kými na­šimi moz­go­vými zá­vitmi. Až keď už vô­bec ne­vieme ako ďa­lej. Až keď … Práve vtedy. Práve v tomto mo­mente si spo­me­nieme, kto s nami vy­hrá­val i pre­hrá­val bitky. Kto bol na­ším sú­pe­rom. Kto bol na­ším dô­ver­ní­kom. Kto bol pria­te­ľom i ne­pria­te­ľom zá­ro­veň. Kto bol, no už nie je. 

Vtedy. Dávno pred­tým ako sme pre­kro­čili prah do­spe­losti, sme si ne­vá­žili, čo sme mali, koho sme mali. Ne­mu­seli sme. Boli sme deti. No dnes, keď už spolu ne­vs­tá­vame do školy, ne­bo­ju­jeme o každú mi­nútu v kú­peľni na­viac, ne­ve­dieme van­kú­šové vojny ani nek­ry­jeme je­den dru­hého pred ro­dičmi, dnes už tu­šíme, o čo sme prišli. Možno sme to ešte ne­priz­nali pred ni­kým iným, možno sme si to ne­priz­nali ani sami pred se­bou, no raz, jed­ného dňa príde mo­ment, kedy si uve­do­míme, že sú­ro­denci sú a vždy boli tými, ktorí by sa za nás opäť po­sta­vili i v naj­hor­šej chvíli. Po­kojne by sa pre nás znovu po­bili, len aby ve­deli, že my sme v bez­pečí.

Milý či­ta­teľ , milá či­ta­teľka, viem, možno si mys­líš , že sa ľahko roz­práva a ťaž­šie koná, predsa si však skúsme vá­žiť to, čo máme a koho máme. Skúsme byť dob­rým bra­tom, dob­rou ses­trou. Skúsme byť opo­rou. Skúsme byť naj­lep­šími ver­ziami sa­mých seba. Pre­tože to, čo ľu­ďom dáme, to sa nám i vráti.

foto: Rob Camp­bell

Komentáre