Celkom zreteľne sa mi na ten deň vybavujú spomienky. Kostolné zvony práve odbili deväť hodín a ja som pozrela na hodinky. Akoby som niečo tušila.
Takmer ihneď po návrate domov som sa to dozvedela. Nevedela som, ako sa zachovať, a hoc som túžila plakať a doslova zo seba vyplaviť všetko čo sa vo mne miešalo, nevyšlo zo mňa viac než slovo: poďme. Bolo mi všetko jedno, v tej chvíli som si ešte myslela, že sa vrátiš. Že sa to nemohlo stať. Dúfala som, že ťa uvidím sedieť niekde v jedálni na stoličke. Všetci doktori predsa potvrdzovali tvoje zlepšenia v zdravotnom stave. Vtrhla som do domu akoby bol môj a bývala som tam. Vbehla som do izby a na mieste sa zosypala…
zdroj: pexels.com
Teraz som si vedomá, že už nikdy neprídeš. Napriek tomu však mám pocit, že ťa vidím v uliciach a chcem sa za tebou rozbehnúť, skočiť na teba a nikdy, už naozaj nikdy ťa nepustiť. Vraví sa, že si ľudí nevieme vážiť až dovtedy, kým o nich neprídeme. Je to pravda…. Až teraz som si uvedomila, čo všetko som v tebe mala a čo si pre mňa znamenal. Ľudia nás vraj opúšťajú lebo sa ich duše chcú pohnúť ďalej. Pýtam sa však teba a hlavne samej seba, čo sme komu urobili, prečo sa to muselo stať tebe, prečo práve teraz, prečo… mám v hlave veľa otázok, ktoré sa začínajú slovom prečo?
Až keď som stála pri tvojom hrobe, plne som si začala uvedomovať, že si naozaj nenávratne preč a že mi ťa už nič z tohto sveta skutočne nevráti. Pozerať sa na spoločné fotky mi privodilo ešte väčšiu bolesť, a to aj napriek tomu, že tomu už je rok, čo si ma fyzicky opustil. Cítim však tvoju podporu vo svojich krokoch. Viem, že hoc mi neodpovieš, počuješ ma.
zdroj: unsplash.com
Napriek tomuto rozdeleniu, vždy ťa budem ľúbiť. Bez ohľadu na to, ako nešťastne toto celé skončilo. Viem, že sa ešte stretneme. Verím v to, že ťa tam uvidím a znovu bude všetko tak, ako to má byť.
