Je toľko toho, čo by som ti chcela povedať, ale nenachádzam odvahu postaviť sa pred teba a povedať, ako sa cítim. Viem, že keby som sa o to pokúsila, netrvalo by to dlho a moje oči by zaplavili slzy. Odkedy som ťa znovu uvidela, tie slzy prichádzajú nečakane v ktoromkoľvek momente a neviem ich zastaviť.
Po tom, čo sa stalo týždeň dozadu, som bola rada, že som ťa pár dní nevidela a nepočula o tebe. Síce prvé dni boli ťažké, no nemohla som myslieť na nič iné. Pomaly to ale upadalo s pribúdajúcimi povinnosťami. Ale keď som ťa teraz znova uvidela, vrátila som sa zase do toho večera, keď si ma odmietol. Stále dookola sa mi v hlave prehrávajú tvoje posledné slová a ten pohľad, ktorý si mi v tej chvíli venoval. Asi na ne tak skoro nezabudnem.
Následne tvoj pokus o bežný rozhovor v kuchyni … mrzí ma to, mne to nejde. Už sa viac neviem tváriť akoby sa nič nestalo. Bolí to, ale nehnevám sa. Teda, nie na teba. Hnevám sa na seba, že som bola tak hlúpa a dovolila ti využívať ma, keď sa ti to akurát hodilo, mať ma ako dočasnú náhradu za bývalú. Mala som si to uvedomiť už na začiatku a nedovoliť, aby sa medzi nami čokoľvek stalo. Zničili sme si priateľstvo, ktoré sme si vybudovali počas toho krátkeho obdobia, čo sme spolu bývali.
Mrzí ma, že to takto skončilo. Mrzí ma, že som bola tak naivná a myslela som si, že po čase medzi nami môže byť aj niečo seriózne. Áno, pod tým na pohľad neoblomným povrchom, som naivná citlivka, ktorá sa vie strašne rýchlo namotať a ešte rýchlejšie padnúť na zadok. No myslím si, že to celkom úspešne skrývam pred svetom.
Vždy som sa v tvojej spoločnosti cítili úžasne a mala som ťa veľmi rada. Naše nekonečné rozhovory na terase až do svitania, prechádzky do nonstopky uprostred noci pre ďalšie pivo, noci strávené v objatí. Pre mňa to všetko znamenalo tak veľa. No je to preč a už sa pravdepodobne viac neuvidíme, po tom ako si sa dnes odsťahoval z nášho spoločného bývania. No asi to tak malo byť.
Včera, keď sme sa skoro zrazili vo dverách, vytvorila sa mi hrča v hrdle a tlak v hrudníku. Vedela som, že by sme sa mali porozprávať, ale nešlo to. Hľadiac na tvoje dlane, ktoré ma ešte nedávno hladili, cítiac tvoju vôňu, ktorú som si tak obľúbila, načúvajúc ako vyslovuješ moje meno zakaždým, keď sa mi pozdravíš, sa mi znova tisli slzy do očí. Preto píšem sem, možno si to raz prečítaš, možno nie, ale definitívne píšuc tieto riadky sa mi hrča v hrdle čiastočne uvoľnila.
PS: Som veľmi rada, že si sa odsťahoval. Totiž, zakaždým, keď si sa prešiel pred mojou izbou, v napätí som čakala, že zaklopeš. Posledné tri dni, kedy si tu znova bol, ale nerozprávali sme sa a v podstate vyhýbali jeden druhému, som čakala ešte viac, dúfajúc, že ti na mne niekedy záležalo natoľko, aby sme si to vysvetlili. Čakala som márne.
