Drahý pria­teľ,

Už sú to roky, čo som ti niečo na­pí­sala. Roky, čo som sa ti oz­vala. Te­raz ti pí­šem tieto riadky a usmie­vam sa. Za­čí­nam byť znova spo­kojná. So se­bou, s tým čo sa stalo a s tým, ako to skon­čilo.  Za­čí­nam novú etapu ži­vota. Ži­vot bez teba.

Pa­mä­táš, ako sme sa spolu smiali? Alebo, keď sme sa ako malí bi­cyk­lo­vali a na­há­ňali? Keď sme sa pre­chá­dzali ulič­kami mesta? Keď sme si pí­sali? Ja si to pa­mä­tám. Všetky naše spo­mienky a zá­žitky. Všetko dobre. To krásne, čo sme spolu pre­žili. Tá ra­dosť v na­šich, či skôr v mo­jich očiach.

tumblr_m9pjqrm70Q1qhannlo1_1280

we­he­ar­tit.com

Pria­teľu, ďa­ku­jem ti za krásne po­city, za kraj­šie spo­mienky z det­stva, keď sme ne­tu­šili, čo sa s nami stane.  A vieš čo? Ďa­ku­jem ti aj za to zlé. Ot­vo­ril si mi oči. Možno nie hneď, ale už viem, že to malo vý­znam. Te­raz si mys­líš, že som sa po­miatla, ako mô­žem byť rada za to zlé? Ale ver mi, stalo sa to naj­lep­šie na svete, čo sa mohlo stať. Ak ti je teda smutno, že sme sa roz­de­lili, tak ne­musí. Ne­plač. Ne­pla­čem ani ja. Už nie. Te­raz, keď zis­ťu­jem, že to malo vý­znam.

Ne­plač ani ty, pria­teľ môj. Buď rád, pre­tože vždy sa niečo deje z ne­ja­kého dô­vodu. A ja ten dô­vod už spoz­ná­vam. Zis­ťu­jem. A to, čo sa nám stalo, ma už ne­trápi. Som kaž­dým dňom spo­koj­nej­šia a šťast­nej­šia. Usmie­vam sa na svet. Usmej sa aj ty, nech už si kde­koľ­vek.

Pria­teľu, pra­jem ti krásny ži­vot. Plný zá­žit­kov, ktoré ti roz­bú­chajú srdce. Ako sa mne roz­bú­chava po­maly a isto. Je to krásny po­cit. Plný spo­mie­nok, na ktoré ni­kdy ne­za­bud­neš. Po­ci­tov, ktoré ťa po­sil­nia, ale aj po­trá­pia. Kro­kov, pre­tože ži­vot máš plný kro­kov. Ma­lých či veľ­kých.

 A až sa jed­ného dňa stret­neme, dú­fam, že sa na seba usme­jeme a pôj­deme ďa­lej. Ži svoj ži­vot, naj­lep­šie ako vieš a už sa ni­kdy ne­otá­čaj za mi­nu­los­ťou.

                                                                       S po­zdra­vom

                                                                                  Tvoja dávna pria­teľka

Se­dela vo svo­jej izbe  a aj keď ve­dela, že tento list ne­dos­tane svojho ad­re­sáta, sa cí­tila šťastná. Pre­tože mu v hĺbke svojho srdca od­pus­tila.  S úsme­vom na pe­rách, ho­dila list do ko­zuba a išla žiť svoj ži­vot.

Komentáre