Dnes tu znova sedím za klávesnicou a v hlave mi blúdia myšlienky od výmyslu sveta. Nedokážem však zaprieť, že nezáleží na tom, kde som alebo čo robím, teba mám stále v hlave. Nedá sa vytvoriť chémia tam, kde nie je, tak isto, ako ju nemôžme zaprieť tam, kde je. V popredí mojich myšlienok síce môže účinkovať čokoľvek, ale stále sa mi v hlave nájde kúsok miesta, ktorý bude zameraný len na teba. A keby len v hlave…
Zlatko, tento list je venovaný TEBE.
Ľudia si počas svojej cesty životom prechádzajú všeličím, stretávajú rôznych ľudí, riešia mnohé problémy. Veľakrát ich však trpezlivosť prejde a prestávajú byť šťastnými, pretože všetko okolo nich sa rozpadá. A presne v takejto chvíli si mi prišiel do života. Úprimne poviem, že nie je žiaden lepší pocit, ako ten, že vieš, že na tomto svete už viac nie si sám. Priznám sa, nebola som jedna z tých žien, ktoré depkárčia preto, lebo nikoho nemajú. Tešila som sa na to, že raz spoznám človeka, ktorý mi ukáže veci, o ktorých som ani nevedela, že existujú, a dá mi niečo, čo som nikdy necítila.
Prišiel si do môjho života v tú najneočakávanejšiu chvíľu. Vtedy, keď som si myslela, že je už všetko stratené, po čase plnom utrpenia si prišiel do môjho života. Bolo to rýchle a spontánne. Niečo, ako prievan, ktorý vojde a rýchlo za sebou zabuchne dvere. Prišiel si s veľkým treskotom a dokázal si upozorniť všetky orgány vo mne, že sa deje niečo veľké. Nezaútočil si len na moju hlavu, ale aj na telo a srdce.
Začiatky sú ťažké
Od úplne prvého slova som sa cítila tak, ako ešte nikdy pred tým. Nedokázala som pochopiť, ako som si s niekým vedela tak nádherne porozumieť. Stále však vo mne rezonoval pocit, ktorý mi nedal pokoja. Myslíš to naozaj vážne? Čo keď, je to len ďalšia hra? Bála som sa. Snažila som sa byť opatrná, ale čo človek zmôže s rozumom, keď je zamilovaný? Ostávalo mi už len dúfať, že nie si, ako ostatní a nezneužiješ to, že som ti začala tak rýchlo dôverovať.
Očakávania a realita
Úprimne? Stále som mala v hlave, že nemám nič očakávať. Vždy je predsa lepšie byť milo prekvapený, než sklamaný. Ako však čas plynul, nedokázala som uveriť tomu, že je to všetko realita. Zdalo sa mi to, ako slepá zamilovanosť, ktorá nevidí žiadne chyby, ale zistila som, že nesnívam. Je to skutočné. Každým dňom sme sa viac a viac spoznávali a túžili po sebe. Čím ďalej, tým viac som sa snažila na tebe hľadať nejaké zlé vlastnosti, pretože som sa začala obávať toho, že si dokonalý a dokonalosť predsa neexistuje. Plánujem sa vyhnúť v tomto liste všetkým zamilovaným, sladkým frázam a vyjsť jednoducho s čistou pravdou von. Očividne je však tentokrát pravda taká sladká, ako slová, ktoré píšem.
Hádky a spory
Musím povedať, že po tých dňoch obklopovania sa krásnymi slovami mi prišlo uľavujúce zažívať našu prvú hádku. Stále som ti hovorievala, že na svete musí byť rovnováha medzi dobrom a zlom, a tak isto aj v láske. Podľa mňa to bez hádok prosto nejde. Hádky sú dôkazom toho, že sa snažíme, že je stále o čo bojovať, že nám na tom druhom veľmi záleží. Nikdy to nebude ideálne, pretože keby to bolo ľahké, pravdepodobne by to za to nestálo. Ja som, ale vďačná za každú jednu hádku medzi nami, pretože nech to bol spor akýkoľvek, vždy som cítila, že je to spor z lásky. Aj keď som tvrdohlavá a občas zúfalá, niekedy radšej stratím argument, než by som mala stratiť teba. Ale samozrejme, že vždy si budem hovoriť svoje, haha… A po čase ťa aj tak presvedčím o tom, že som mala pravdu. (No, čo už? Ženy.)
Strach
„Čím väčšia láska, tým väčší strach.“– W. Shakespeare
Hovorí sa, že to, čo utvrdzuje lásku dvoch, je neustále nebezpečenstvo ich vzájomného rozchodu. Nemôžem poprieť, že už od začiatku som mala strach, že ťa stratím. Veď, kto by chcel stratiť svoje šťastie, ktoré ho vytiahlo z potápajúcej sa lode? Nech sa už diaľo čokoľvek, stále som mala v hlave možnosti, ktoré sa môžu stať. Myslela som na to, že sa možno raz ráno zobudím a ty budeš preč, že po čase zistíš, že nie som tá, o ktorej si sníval. Plynutím dní si mi však rázne dával najavo, že sú to len hlúpe domnienky.
Prvý, prvá, prvé
Zo života viem, že veci, ktoré spravíme po prvýkrát majú v sebe ukryté svoje čaro. Ak sa vrátim myšlienkami na miesta, kde sme sa prvýkrát stretli a pobozkali, zahrnú ma maličké slzičky a zaleje ma teplo na celom tele. Je to moment, ktorý si budem pamätať už navždy. V tú chvíľu som totižto prvýkrát ucítila ozajstnú lásku. Príde mi vtipné, ako som mohla považovať za lásku všetko, čo bolo pred tým…
Teraz ,,zahrám na city“. Sedeli sme na lavičke a pozerali sme sa na oblohu plnú hviezd. O pár minút mala odbiť polnoc a ty si ma veľmi nežne bozkával na krk. Vonku bola neskutočná zima, ale nám to nevadilo, lebo nás hriala láska. V minulosti by som nad touto vetou prekrútila očami, ale dnes už viem, že láska nie je výmysel. Pozerala som sa na hviezdy, a keď som zrazu videla jednu padať, zachvela som sa. Nemohla som tomu uveriť. Naposledy som hviezdy videla padať, keď som mala desať rokov. V tom momente som zavrela oči a premenila všetky naše spoločné okamihy na malé svetielka na nočnej oblohe. Zakaždým, keď som ich videla padať, želala som si, aby sa to stalo znova a pokračovalo už navždy.
Ďakujem
Keby som mohla, pokračujem donekonečna. Veď ty to vieš.Na koniec ti však len chcem poďakovať. Ďakovať by som ti tiež mohla od večera do rána. Avšak, chcem byť originálna, pretože práve maličkosti sú tým, na čom skutočne záleží.
Ďakujem za to, že si mi dal svoje srdce, a že mi veríš.
Ďakujem za to, že si stále po mojom boku, a že ja môžem stáť po tom tvojom.
Ďakujem, že ma každý deň rozosmeješ, nezáleží na tom, ako zle začal.
Ďakujem, že si sám sebou, a že mne pomáhaš byť sama sebou.
Ďakujem, že si mi dokázal, že šťastie a láska nie su len fikciou, a že aj jedno obyčajné dievča sa môže cítiť ako princezná z tej najkrajšej rozprávky.
Ďakujem, že si…
