Byť s jednou osobou niekoľko rokov nie je jednoduché, pretože vzťahy sú veľmi krehké. Krehké, asi ako čínsky porcelán. Moji rodičia sú svoji už 25 rokov. Celých 27 rokov sa milujú. Odmalička cítim ich náklonnosť, vlastne si pamätám, ako mi tým koľkokrát žrali nervy.
Raz, keď som sedela s mamou pri víne a sledovali sme nejaký film v telke, opýtala som sa jej túto otázku „Čo je podľa teba láska?“, moja mamina sa na mňa s milým úsmevom pozrela, odpila si z vína a povedala: „Zlato, to je, keď ťa chlap rozčúli tak, že ho chceš zabiť, ale zároveň vieš, že ho nekonečne miluješ. To je láska.“
Od toho večera som si začala ešte viac všímať ako sa ľúbia. Pretože niekedy nestačí povedať „Milujem ťa“. Napríklad, keď sa ráno zobudím, môj otec nám chystá raňajky, mame spraví kávu a desiatu do roboty. Vyčistí jej topánky a potom spolu sedia raňajkujú, pijú kávu a rozprávajú sa. Raz za čas si pustia hudbu a tancujú. Len tak doma, v obývačke, sami pre seba.
Nevolajú sa menami, ale „Mamka“ a „Ocko“. Vždy, keď niekam idú, držia sa za ruky. Často si dávajú jemné bozky… Všetky tieto maličkosti, ktorých je omnoho viac, ich stále držia pokope. Pravdou však je, že lásku si prejavujú aj inak. Stane sa, že sa sem- tam kvôli niečomu chytia, pretože im na nich stále záleží.
Preto si myslím, že receptom na lásku sú maličkosti, ktoré pridávame postupne a s rozumom. Časom totiž všetko zovšednie a aj tieto drobnosti, ktoré v živote potrebujeme a ktoré nás robia šťastnými.
