Be­y­once spieva: „If I lose my­self, I lose it all.

A je to ab­so­lútna pravda. Vo vzťahu by sme sa ne­mali me­niť kvôli snahe vy­ho­vieť par­tne­rovi. Skôr či ne­skôr by vy­šlo na­javo, že ten fut­bal až tak ne­máme radi, že nám pivo zas až tak ne­chutí alebo že Go­dzilla nám tro­chu na­háňa strach a rad­šej si pus­tíme Dia­bol nosí Pradu.

My ženy sa ča­sto­krát sna­žíme me­niť chlapa, prav­daže vždy ne­ús­pešne, jed­no­du­cho sa to nedá. Nie všetko nám bude na par­tne­rovi vy­ho­vo­vať, rov­nako ako my máme chy­bičky krásy, vždy ide o spo­ločný kom­pro­mis a vzá­jomné re­špek­to­va­nie sa. Ale sna­žít sa dik­to­vať vkus ob­lie­ka­nia, to by bola silná káva. Sotva za­čnem no­siť suk­ničky a opätky len kvôli roz­kazu. Ani sa ne­vzdám svo­jich vášní a hobby. A čo odo mňa ne­môže ni­kto od­po­jiť, je hudba. Je to ha­dička cez ktorú dý­cham.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

foto: by pe­xels

Dnes si už hudbu sta­rost­livo vy­be­rám, ko­merčné rá­diá mi moc do ucha nejdú. Ale s mo­jím det­stvom a do­spie­va­ním sa asi ako u kaž­dého spája s Jen­ni­fer Lo­pez, Mi­cha­e­lom Jack­so­nom, Des­ti­nys Child, Nir­vana či IMT Smile. Keď ich po­čú­vam dnes, vy­ná­rajú sa mi spo­mienky na do­spie­va­nie, na kontk­rétne chvíle. Majú pre mňa veľký vý­znam. Spre­vá­dzali ma tie roky, boli stále so mnou a pri mne.

Mi­lu­jem pus­tiť si šia­lenú pes­ničku typu Po­in­ter Sis­ters – Im so exci­ted a za­čať len tak ská­kať a há­dzať vlasmi na uvoľ­ne­nie en­dor­fí­nov. V tom príde tvoj par­tner, pre­krúti očami a po­vie: „Ako mô­žeš takú so­ma­rinu po­čú­vať?“ Čože?! To je šia­lené. Ak je schopný takto ska­ziť ra­dosť, keď vidí, že si v tej chvíli šťastná, nemá to zmy­sel. Ka­bát do ruky a čau.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Raz som si v aute za­čala spie­vať ve­selo pes­ničku a bý­valý mi vraví: „Pre­staň si to spie­vať, le­zie mi to na nervy.“ A po­do­tý­kam, že ne­spie­vam naj­hor­šie. Išlo o ur­če­nie pra­vidla – mne sa to ne­páči, tak to vy­pni. Ako mô­žeme byť s nie­kým, kto nás do­káže takto uzem­niť. Je krásne le­žať spolu vedľa seba a po­čú­vať rov­nakú pie­seň, ktorú mi­lu­jete a cí­tiť, ako vás to spája. Hudba je silná, do­káže vy­vo­lať toľko emó­cií, vá­šeň, ra­dosť, smú­tok a môže lie­čiť bo­lesť, ktorú v sebe máme. Ako te­ra­pia. A ak to nez­dieľa nie­kto s vami, je to ťažké.

guitar-1354022_960_720

foto: by pe­xels

Cez hudbu mô­žete spoz­nať dru­hého, aký je, čo asi cíti. Po­čú­vam ča­sto­krát možno pre nie­koho čudné skladby, ale taká som a mám ich rada. Veci ako Bo­nobo, Chet Fa­ker, Ma­sive At­tack. Pre mňa je to in­špi­ru­júca hudba. Kri­ti­zo­vať vkus na hudbu je veľmi cit­livá zá­le­ži­tosť, lebo od­ráža naše vnútro, to kto sme, čo sa na­chá­dza v na­šom vnútri. Ne­exis­tuje správny štýl, ne­exis­tuje správna pes­nička. Každá je špe­ciálna pre nie­koho. Ťažko dik­ta­túrne na­ria­diť, čo sa smie a nemá po­čú­vať. Tak isto sa ne­sme­jem star­ším, ktorí po­čú­vajú re­tro hity, možno ke­dysi mi prišli hlúpe, dnes v nich na­chá­dzam aj ja čaro a oži­vujú mi spo­mienky na teplo do­mova.

Kľudne by som za­viedla po­re­kadlo: „Po­vedz mi čo po­čú­vaš a ja ti po­viem, kto si.“ Od­zr­kad­ľuje nás, uka­zuje, akí sme a kto sme. A ak nie­kto na­silu kri­ti­zuje čo po­čú­vame, akoby kri­ti­zo­val nás.

co­ver foto: pe­xels.com

Komentáre