Kam sa po čase vy­parí? A ako je vô­bec možné, že niečo čo tu na za­čiatku bolo sa stra­tilo ne­vedno kam. Mnoho ľudí si tieto otázky už mi­ni­málne raz po­lo­žilo. Re­tros­pek­tívne po­ze­ráme na to, čo sa odo­hralo. Ako sme re­a­go­vali, ako re­a­go­vali oni, čo sme mohli uro­biť inak a kde na­stal bod zlomu.

Kým sa stih­neme spa­mä­tať je po všet­kom.

 Dnešné rýchle a upo­náh­ľané vzťahy majú len se­zónne ob­me­dzené trva­nie. Je­den na zimu, druhý na jar, cez leto naj­lep­šie žia­den a na je­seň ďalší. Už ne­hľa­dáme par­tne­rov na celý ži­vot. Na­opak, v zime hľa­dáme ľudí, s kto­rými strá­vime po­kojné a sladké Via­noce, pre­cit­neme, od­púš­ťame a v os­tat­ných vy­hľa­dá­vame dobro, lásku, po­koj a mier. Vtedy nám to stačí. Prejde pár me­sia­cov a vonku za­čne všetko kvit­núť. So zme­nou po­ča­sia, me­níme par­tne­rov.

unsp­lash.com

Nová jar, nový ži­vot všade na­vô­kol, nové za­čiatky… Nový chlap, nová žena. Cí­time v kos­tiach, že po­tre­bu­jeme niečo na oži­ve­nie a tak me­níme. Až kým sa tep­loty ne­vy­špl­hajú do bodu, kedy nám pri­ro­dzene ste­kajú kvapky potu po tvári a my sa ne­vieme doč­kať let­nej do­vo­lenky. Ob­do­bie  dob­ro­druž­stiev, let­ných lá­sok, vzru­šu­jú­cich fes­ti­va­lov a za­hra­nič­ných bri­gád. Jed­no­du­cho leto, čas kedy sa ok­rem šat­stva zba­vu­jeme vzťa­hov. Veď predsa ne­pot­re­bu­jeme aby nás nie­kto ob­me­dzo­val. Čo-to si po­u­ží­vame, uve­do­míme si, že vzru­še­nia a zá­bavy bolo dosť, čo tak sa tro­chu usa­diť? So za­čiat­kom no­vého škol­ského roka, pri­chá­dzajú nové lásky. Po­ča­sie býva sych­ravé, a čo je kraj­šie ako bozky v daždi ? A takto to me­níme, stále do­okola.

Viem, že nie do­slova, ale me­ta­fo­ricky. Ko­lo­toč sú­čas­ných vzťa­hov vy­znieva skoro rov­nako „pri­tia­hnuto za vlasy“ ako strie­da­nie par­tne­rov podľa roč­ných ob­dobí.

unsp­lash.com

Koľ­ko­krát si mys­líš, že je schopné re­cyk­lo­vať tvoje srdce? Koľ­ko­krát sa do­ká­žeš za­ľú­biť a po­tom za­bud­núť? Kam zmiznú vy­tvo­rené spo­mienky, na­hro­ma­dená láska, za­ľú­bené slová a spo­ločné plány, či rôzne sľuby? Stanú sa len sta­veb­ným ma­te­riá­lom pre mu­ro­va­nie ohrady. Najprv si ju sta­viame len takú malú, ma­linkú, až kým sa z na­hro­ma­de­nej lásky-ne­lásky ne­vyt­vorí ho­tový pan­cier okolo srdca. A po­tom bude mu­sieť prísť nie­kto sku­točne silný a tr­pez­livý, aby sa k nemu opäť pre­bo­jo­val. Ne­do­voľ, aby si mala obr­nené srdce. Mu­síš ho ochra­ňo­vať.


Pred tým všet­kým.

Pred pla­nými re­čami a már­nymi sľubmi.

Pred všet­kým, čo nie je pravé.

 Pred všet­kým, čo nie je stále.

Pred všet­kým, čo nie je vážne.

Až kým ne­príde niečo správne.

Niečo zvláštne krásne.

A ty ne­bu­deš mať po­trebu nič me­niť, bu­deš chcieť zo­tr­vať a rov­nako to bude chcieť aj on. A vtedy po­cho­píš, že sku­točná láska ni­kam len tak ne­zmizne. Ona zo­trvá a pre­mení sa len na lásku hl­b­šiu, ešte kraj­šiu, dô­ver­nej­šiu, úp­rim­nej­šiu, jed­no­du­cho tú pravú pre oboch.

Komentáre