Kiež by som bola vlak. On na ľudí ne­čaká. Ide, ob­čas za­staví, no po­kra­čuje ďa­lej. Chcela by som byť vla­kom. Vlak má ur­čitú trasu, ako ja trasu ži­vota. Jasné že i ja sa ob­čas za­sta­vím, no ne­mala byť som ča­kať stále na ľudí. Do­kým sa mi ospra­vedl­nia, do­kým sa vrá­tia, do­kým niečo po­cho­pia. Prečo mu­sím stále ča­kať na ľudí, ča­kať do­kým po­cho­pia, že uro­bili chybu?

Nie­kedy som ne­bola vla­kom. Ča­kala som naňho dva roky. Ro­bil tie isté chyby. A ja som ich ak­cep­to­vala a ča­kala. Vraj kým sa zmení, keď po­chopí, čo robí a že som preňho je­diná. Bl­bosť. Ab­so­lútna  bl­bosť. Ne­chá­pem, ako som mohla dva roky sa za­obe­rať nie­kým, o kto­rého by som sa dnes ani len ne­zau­jí­mala pri pr­vom stret­nutí. Av­šak nech­cem ľu­to­vať ten čas, na­učil ma veľa. Liz Ta­y­lo­rová raz po­ve­dala, že by dnes už ne­poz­vala na obed chlapa, za kto­rého sa vy­dala  pred  pár rokmi. Me­níme sa. Me­nia sa i naše hod­noty. Sme vlak, ktorý vy­razí z is­tej sta­nice a ide až do cie­ľo­vej. Me­dzi tým na­sadnú noví ľu­dia a vy­stú­pia ďalší. I do nášho ži­vota pri­chá­dzajú noví ľu­dia a od­ídu noví. Nie­kedy to bolí viac, nie­kedy me­nej. No ne­ča­kajme na nich. Ne­ča­kajme zby­točne. Ne­dop­ro­sujme sa. Čo bolo, bolo. Krá­čajme/ces­tujme. Mu­síme ísť. Ob­čas za­sta­viť, no po­kra­čo­vať v ceste nášho ži­vota. Mu­síme sa zmie­riť, že ces­tu­júci sa v na­šom vlaku (ži­vote) me­nia. Ne­ča­kajme ne­us­tále na nich.

Buďme vla­kom.

foto: Lau­ren Na­efe

Komentáre