Kiež by som bola vlak. On na ľudí nečaká. Ide, občas zastaví, no pokračuje ďalej. Chcela by som byť vlakom. Vlak má určitú trasu, ako ja trasu života. Jasné že i ja sa občas zastavím, no nemala byť som čakať stále na ľudí. Dokým sa mi ospravedlnia, dokým sa vrátia, dokým niečo pochopia. Prečo musím stále čakať na ľudí, čakať dokým pochopia, že urobili chybu?

Niekedy som nebola vlakom. Čakala som naňho dva roky. Robil tie isté chyby. A ja som ich akceptovala a čakala. Vraj kým sa zmení, keď pochopí, čo robí a že som preňho jediná. Blbosť. Absolútna  blbosť. Nechápem, ako som mohla dva roky sa zaoberať niekým, o ktorého by som sa dnes ani len nezaujímala pri prvom stretnutí. Avšak nechcem ľutovať ten čas, naučil ma veľa. Liz Taylorová raz povedala, že by dnes už nepozvala na obed chlapa, za ktorého sa vydala  pred  pár rokmi. Meníme sa. Menia sa i naše hodnoty. Sme vlak, ktorý vyrazí z istej stanice a ide až do cieľovej. Medzi tým nasadnú noví ľudia a vystúpia ďalší. I do nášho života prichádzajú noví ľudia a odídu noví. Niekedy to bolí viac, niekedy menej. No nečakajme na nich. Nečakajme zbytočne. Nedoprosujme sa. Čo bolo, bolo. Kráčajme/cestujme. Musíme ísť. Občas zastaviť, no pokračovať v ceste nášho života. Musíme sa zmieriť, že cestujúci sa v našom vlaku (živote) menia. Nečakajme neustále na nich.

Buďme vlakom.

foto: Lauren Naefe