Ktorá žena padla na samé dno? Určite už veľa z nás. Pokúsila si sa neraz vstať. Pokúsila si sa o to znova a znova. U niektorých je cesta vyvolená, určená niečím, čo nechceme.
Poznám jednu priateľku. Od malička si prechádzala niečím, snažila sa, bojovala s chorobami, prechádzala životnými skúškami, bojovala so skúškami v škole, len pre to, aby dosiahla svoje, aby bola šťastná. Bola to doslova levica a zdravá bojovníčka, ktorá prekonala všetkých a všetko. Raz však kvôli zaslepenej láske padla na dno.
Z toho sa ťažko dostáva. Bolo to niekoľko pádov, bolestí, ublíženia. Potom vstala, niečo ju nakoplo. Nie niečo, ale niekto. Prišiel priateľ, veľmi dobrý kamarát. Žiaľ, po dlhodobej snahe sa mu to nepodarilo odhovoriť ju a otvoriť jej oči, pritom sa neskutočne snažil. Keď už zistila, že prišla o to najvzácnejšie, o priateľa, ktorý ju chápal, rozmaznával, povzbudzoval bolo už neskoro. Zakaždým utekala za niekým, s kým to nemalo cenu a zmysel. Bola naivná, zaslepená, ale veľmi ho ľúbila. Dokázala urobiť všetko len pre neho. Trpela tajné stretnutia, konverzácie, trpela dokonca jeho záujem o ženy rovno pred jej očami. Nebola až tak naivkou ako to vyzerá. Len nechcela byť tou podozrievavou, žiarlivou ženou. Myslela si, že je to len nevinné priateľstvo. Nikdy mu však nevynadala, aj z dôvodu, že neboli vo vzťahu a chcela mu dopriať slobodu.
Teraz dopadla na úplné samé dno. Teraz nespoznáva samú seba. Chlapi sa jej hnusia, ale pritom sa potrebuje odreagovať a momentálnym spoločníkom sú bary a s nimi aj chlapi. Je až príliš akčná do všetkého, všade je ju počuť. Tancuje, spieva, pije a fajčí. Nie je alkoholička, len si potrebuje dať aspoň jeden drink na toho divokého blázna, ktorý to chce z nej vykričať. Takáto nebola… Padla na samé dno.
Ja ako jej priateľka som po jej boku. Nemám problém jej vynadať, sfackať ju, pričom to nikdy nerobím. Hlavné je, že stojím pri nej. Bezo mňa by to bolo horšie. Popravde nikdy som ju takto nevidela a neverila by som tomu, čo vidím. Nemá problém na chlapa zdvihnúť ruku, keď si dovoľuje. Nemám problém mu vynadať, ale keď stretne toho chlapa, s ktorým to všetko zažila, zrazu zmäkne. Prečo? Pýtam sa ja a nechápem a nedostávam odpoveď. Prečo po tom všetkom nevie povedať nič jemu, čo by dokázala nejedna žena, ale ona sa namiesto toho len zhlboka nadýchne, dofajčí cigaretu, pekne pozdraví, zapije to panákom a odíde z baru. Doslova uteká, alebo niekedy je len ticho, pretože ticho je najväčšia bolesť.
Je to akási vnútorná sila, ktorá v nás ženách mäkne. Zrazu slová nemajú význam. Zrazu by slovo idiot, hlupách, chrapúň a akékoľvek iné by boli maximálne zbytočné. Jedno naše ja by dokázalo kričať, vynadať a to druhé chce mier a odpustenie jemu aj sebe. Práve odpúšťa sebe a svojej intuícií sa doslova ospravedlňuje, že neverila varovným signálom. Odpustiť sebe je najväčší úspech, za chyby, za hriechy. Ona sa snaží a nevzdáva sa. Robí kroky, ktoré robíme, alebo sme robili všetky. Kiežby muži cítili to, čo cítime my. Preto nikdy neopúšťaj priateľov, na ktorých ti záleží. Nikdy totiž nevieš, kedy sa dostaneš do takej situácie, ktorá ťa zmení a položí na kolená. Ťažko sa samotnej žene vysporiadať, ťažko je jej samej vstať a kráčať životom, keď si už na nejaké to spoločné zvykla.
Napriek tomu je optimistická a humorná. Vždy mi povie, že prežije aj tretiu svetovú a porozmýšľa nad tým ako dostať Borisa Kollára, že jej život po tomto všetkom bude malinou.
