Zobudí ma budík. Je 6:30 ráno. Z postele sa vydriapem po štvornožky. Je tma. Októbrové počasie je chladné a svetlo predsa len vysvitne neskoršie. Aj keď sa mi chce ostať v tej vyhriatej posteli, predsa sa prekonám. Robím to tak už nejaký ten čas. Je skoro, nejdem do práce, ani nikam inam. Mám voľný deň. Vlastne už nejaký ten čas nechodím do práce. Určite sa pýtate, prečo? Z čoho žijem, platím byt, za čo kupujem potraviny a za čo sa šatím?
Odpoveď je jednoduchá.
Našetrené mám, báť sa nemusím, že za ten čas, ktorý chcem stráviť doma snáď umriem od hladu alebo nebodaj skončím pod mostom. Nie, práve naopak. Rozhodla som sa proste dať si voľno. Od všetkých a od všetkého. Nájsť si konečne po tých niekoľkých rokoch čas aj na seba, tak naozaj. Vstať ráno a robiť to, čo chcem. Spraviť si kávu a čítať si až do večera. Ísť von na prechádzku, do hôr, sama alebo vziať nejakú dobrú spoločnosť. Zavolať dávnym kamarátom a vytiahnuť ich na pohárik vína v nejakom dobrom bare.
Jednoducho sa odprostiť od toho každodenného stresu a zhonu, ktoré som doteraz zažívala. Musím uznať, že to ale nie je jediný dôvod. Hlavným dôvodom bolo zdravie. Iste to poznáte aj na sebe. Chcete byť dokonalí vo všetkom. V práci, v súkromí, vo vzťahu. Uprednostňujete iných pre sebou, snažíte sa každému vyhovieť a byť dobre so všetkými. Snažíte sa v práci podávať vždy nie dobré, ale výborné výkony. Vo vzťahu mať vždy nadhľad a neriešiť sprostosti. Lenže mať dlhodobo navrch a podávať obdivuhodné výkony sa nedá po celý rok, ani po celý život.
Treba vedieť aj vypnúť, či po fyzickej alebo psychickej stránke…
A tam u mňa nastal problém. Vedieť vypnúť som totižto nedokázala. Hnala som sa stále za niečím, utekala pred niečím a svoje názory si radšej nechávala pre seba. A ako to dopadlo?Odrazu sa mi za pol roka rapídne zhoršilo zdravie, až som napokon skončila na liekoch a bytostne unavená. Zo všetkého.
A vtedy po poslednej návšteve lekára som si povedala, že stačí, stačilo. Je načase sa konečne vzoprieť tomu všetkému a odpočinúť si. Pre niekoho je dovolenka nevyhnutná a potrebná každý rok. Ja som ju nemala snáď šesť rokov. Áno, možno zakrútite hlavou a poviete si, že som len obyčajná workoholička. S tým súhlasím. Tak to totižto aj bolo. A ako som dopadla…
Oddych je nesmierne dôležitý. Často krát naň zabúdame. A potom si to odnesie naše zdravie, tak ako aj v mojom prípade. A preto som sa rozhodla, tak ako som sa rozhodla. Dopriať si to, čo bolo už nevyhnutné a robiť istý čas jednoducho to, čo ma baví a pri čom si vydýchnem.
