Viem, že táto noc je iná. Už zase nespím a rozmýšľam o tom, čo všetko by som mohla urobiť inak, čo všetko by som mohla zmeniť a čo všetko by som mohla povedať tak, aby to nevyznelo zle.
Je neskoro večer a voláš mi. Píšeš mi a ozývaš sa. Môj telefón sa zakaždým rozsvieti, keď sa mi snažíš dovolať. Viem, že si to ty. Viem to s takou istotou, že sa nemusím dívať na displej.
Nikdy som nikoho nežiadala, aby zliepal moje srdce po tvojom odchode. Vždy som to urobila sama. Bola som silná, aj keď som si pripadala slabá. No teraz je to prvýkrát, kedy by som si želala, aby bol niekto pri mne. Aby mi niekto hovoril veci, ktoré ma upokoja.
„Je len osamelý.“
„Uvedomil si, čo stratil, no ty vieš, že nie je správne byť s ním v kontakte.“
„Nemôžeš sa takto trápiť.“
„Som tu pre teba.“
„Objímem ťa.“
Toho človeka, ktorý sa mi teraz v noci ozýva, som kedysi milovala až priveľmi. Milovala som ho tak, že keby chcel, dala by som mu všetko na svete. Milovala som jeho smiech, jeho úprimný smiech. Milovala som jeho prirodzenú vôňu, žiadny parfém nepoužíval. Milovala som tie rána, kedy som sa zobudila v jeho košeli a mohla som mu pripraviť čaj. Milovala som jeho zelené oči, ktoré v tme svietili ako majáky. On bol vlastne vždy môj záchranný ostrov.
Ale pravda je, že na neho nemôžem myslieť. Nemôžem mu zdvihnúť telefón. Nemôžem to urobiť kvôli sebe. Tak dlho som sa ho snažila vymazať z mysle, tak načo by to teraz bolo dobré? Aby mi pripomenul staré jazvy? Staré spomienky? Starú lásku?
Je večer a ja znovu nemôžem spať. Rozmýšľam o všetkom, no najmä o nás. Milovala som ťa tak veľmi, že som ťa musela nechať ísť. Si minulosť.
