Kde bolo, tam bolo, predstavme si, že na jednom mieste žilo jedno dievča. Alebo žena? Záviselo to od uhľa pohľadu. To dievča stretávalo vo svojom živote veľa ľudí. Niektorí jej pomohli prekonávať v živote prekážky, niektorí sa stali jej prekážkami. Prekážkami v dosahovaní šťastia.
Raz spoznalo jedného čudáka. Od začiatku jej prišiel povedomý, akoby jej srdce ho už poznalo kedysi dávno. Dievča si ho zobralo pod krídla, pomáhalo mu so všetkým, pretože vedelo, že kdesi v hĺbke má dobré srdce, a keď príde čas, tento čudák pomôže aj jej.
Toto je slabosť ľudí. Vidieť v cudzích ľuďoch to dobré, aj keď to tam priamo nemusí byť, ale človek sám na sebe vidí len nedostatky.
Dievča sa o čudáka staralo, vyhľadávalo jeho prítomnosť. Nevedelo však, že si na prsiach chová hada. Čudák sa správal k dievčaťu veľmi pekne. Neskôr už navzájom vyhľadávali svoju prítomnosť. Hadovi sa zapáčilo, že niekto vyhľadáva jeho blízkosť a konečne nie je len nejakým sivým článkom života. Preto sa ich životy skrížili presne v tomto čase. Jedného dňa sa had odplazil preč. Dievča sa nahnevalo, ale s odstupom času to už vnímalo inak. Ľudia proste niekedy zavítajú do našich životov len na maličkú chvíľku a potom sa stratia.
Dni a noci ubiehali, a dievča sa zaľúbilo. Spoznalo princa. Princa jej života. Všetko bolo krásne, slnko svietilo na cestu zaľúbenej dvojici a dievča nebolo ešte nikdy tak šťastné. Uvedomilo si, že ľudia, ktorí pretnú cestičku života, sú rôzni. Keď had videl, ako si dievča veselo žije a je šťastné, pretože na čudáka si už ani nespomenie, musel dokázať opak. Chcel dokázať, že dievča na neho stále myslí, a tak sa jedného dňa opäť objavil pred dverami jej domu. Dievča sa čudovalo, čo tam robí, ale bolo rado za to, že ani on na ňu nezabudol – veď mu predsa pomáhalo. Keď zistil to, čo potreboval, opäť sa stratil. Stratil sa tak, ako ranná hmla s príchodom slnečných lúčov.
