Ten­to­krát to ne­bude člá­nok z ty­pic­kého súdku za­mi­lo­va­nosti a pod. Roz­mýš­ľam už to­tiž dl­h­šie, že by som sa o tejto prob­le­ma­tike, alebo ako to na­zvať, ktorá ma ťaží, po­de­lila s kús­kom po­pu­lá­cie.

Jedna vec, ktorá ma ne­us­tále štve, je ne­ga­ti­viz­mus všade, kde sa po­zriem, či kde som. Doma, vonku, na náv­števe, v práci. Nič sa nedá a všetko je ne­možné. A ďal­šia vec, ktorú som po­strehla, tento ná­rod ne­vie zdra­viť! Ľu­dia si ne­ve­ria, ženy sa ženú za di­é­tami, lebo keď má ná­ho­dou nie­čoho kú­sok viac, čaká ju sto po­hľa­dov, pri kto­rých by sa naj­rad­šej oto­čila a vrá­tila na­s­päť me­dzi štyri steny.

Za­čneme ty­picky za­čí­na­jú­cim rá­nom. Len čo vsta­nem, doma vládne ná­lada, od kto­rej má člo­vek chuť ute­kať ti­sícky ki­lo­met­rov. A viete prečo? Radi u mňa za­pí­najú rá­dio, v kto­rom sa často ho­vorí o ne­viem akých ka­ta­stro­fách a o tom, aké je vonku hrozné po­ča­sie. Kto, kde, koho za­vraž­dil. Takže prí­jem ne­ga­ti­vizmu iba z rá­dia. Vy­j­dem z domu, na­stú­pim do au­to­busu, každý ťa hej­tuje po­hľa­dom už len preto, lebo máš inú ka­belku a iné sako, ktoré by sa im pá­čilo. Ne­ná­vi­dím, keď na teba čumí nie­kto do­kedy ne­vys­tú­piš. To akože ni­kdy ne­vi­deli ženu? Joj a za­budla som, že za to, že si mladá, si k tebe v práci každý do­vo­ľuje. Ni­koho ne­zau­jíma, že sa ideš pre­tr­hnúť od toho, že ne­stí­haš, proste ich doma od­mie­tol muž/žena alebo sa im po ceste ho­cičo stalo, tak ty si te­raz presne ten člo­vek, na kto­rom sa budú vo­ziť ako na ká­če­rovi na mince.

image

Možno si ho­vo­ríš, že aj z mo­jich slov ide ne­ga­tív­nosť. A máš pravdu, ale ne­ga­tí­vum na ne­ga­tíva okolo mňa. Čo keby sme ráno vstali a na­miesto ko­merč­ných bl­bostí, ktoré nám chcú vy­mý­vať mozgy, by sme si za­pli ob­ľú­bené pes­ničky alebo si spra­vili fajn ra­ňajky v dob­rej ná­lade s blíz­kymi, keď máme čas? Lebo síce sa ti to zdá ako bulls­hit, ale ne­sku­točne nás tieto veci ovplyv­ňujú. Na­miesto te­le­ví­zie – pre­chádzka, na­miesto chatu – stret­nu­tie. Vi­díš roz­dieľ?  Čo keby sme ko­nečne pre­stali ľudí po­su­dzo­vať podľa toho, čo majú ob­le­čené, ale po­zreli sa rad­šej na seba, roz­mýš­lali o svo­jom roz­voji a hod­no­tili podľa vnút­rajška? Čo keby sme tomu, ktorý je v práci, deň sprí­jem­nili tým, že sa na neho usme­jeme? Veď ten úsmev do­sta­neme späť.

Podľa teba je nor­málne, že je to v ta­komto ko­lo­behu? Tak podľa mňa nie. A ur­čite nás je viac. A od­po­vede typu: „Ale mám kopu sta­rostí a dnešný svet je proste taký.“ To ne­pri­jí­mam ako ospra­vedl­ne­nie. Ja viem, že v dneš­nej dobe je okolo nás veľa zdro­jov, ktoré ho­vo­ria, aká máme byť osob­nosť, čo máme ro­biť a ne­ro­biť, a každá si v nie­čom pro­ti­rečí. A ver mi, aj ja mám ko­pec sta­rostí, bo­lestí a čo­ho­koľ­vek, ale pekný po­stoj si stále do­ká­žem za­cho­vať. Po­zi­tív­nosť ma skôr drží nad vo­dou, ako by ma mala po­to­piť. A dnešný svet taký je? Na to mám len od­po­veď, že ten svet, je taký, pre­tože my sme ho tak vy­tvo­rili. Keby sme sa kú­sok každý zme­nil, svet bude iný.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

 

pho­tos: though­ca­ta­log.com

Komentáre