Láska, spomínaš si, ako sme jeden bez druhého nemohli fungovať? Ako sme sa nevedeli dočkať víkendu, lebo sme obaja dobre vedeli, že skončíme spolu? Pravdupovediac, neviem kedy sme dovolili, aby sme o toto všetko prišli. Aj o tie ostatné veci, ktoré nás vtedy napĺňali a robili šťastnými.
Ono je jednoduché stratiť vzťah, stratiť človeka, a nebyť spolu, ťažšie je však prísť o city k nemu. Vymazať všetky spomienky na neho a fakt, že aj keď ho milujeme, musíme ho nechať ísť.
Môžeš ho milovať naďalej, môžeš si v hlave prehrávať všetky spoločné momenty, ale uvedomenie si faktu, že si jednoducho zaslúžiš viac, je začiatkom konca vašej spoločnej kapitoly.
Ver mi, nezabudla som. Na teba ani nikdy nezabudnem, stále ťa nosím so sebou, všade, kam idem. Lebo ťa mám v srdci. Lebo stále niečo k tebe cítim. A to nezmizne. Nemôžeš vyhnať z hlavy osobu, ktorá vlastní tvoje srdce. Ale viem, že takto to je správne. A že moje rozhodnutie bolo správne, hoci mi to spôsobilo pár rán na duši.
Veľakrát sa pristihnem pri tom, že myslím na teba. Že spomínam na tvoj úsmev, na to krásne, čo sme prežili, na to, ako sme jazdili v tvojom aute pri západe slnka pri melódií „Always Remember us this way“ a dochádza mi, koľko pravdy je ukrytých vo veršoch tejto pesničky. Keď slnko zapadne a kapela prestane hrať, stále si nás budem takto pamätať.
Pretože sme toho prežili veľa. A mnoho z toho bolo krásneho, ale pritom všetkom si spomínam na tie zlé veci, tie veci, ktoré sa nemali ani stať, ktorými si mi veľmi ublížil. A nemohla som ti odpúšťať navždy. Raz si k sebe cestu znova nájdeme. A snáď jeden pre druhého budeme menším jedom a chaosom, no zatiaľ mi neostáva nič iné ako povedať, chýbaš mi. Ale raz sa nájdeme a veci začnú dávať väčší význam ako kedykoľvek predtým.
