FRIDA — bratislavský podnik, ktorý dýcha umením, ženskosťou a pôžitkom
Rozhovory
Danica Ondrejovič, majiteľka Fridy, prežila dlhé roky v Miláne, kde študovala maľbu a neskôr špecializáciu kurátor a kritik. Jej životným krédom je pomôcť ľuďom odtrhnúť sa od reality a konvencií, vnímať umenie dušou, pomôcť im lietať. Lásku k umeniu a ku kráse preniesla aj do svojej kaviarne Frida, ktorá slúži aj ako obchodík so starožitným nábytkom či koženým tovarom. Danica vedie Fridu spolu s kamarátkou z detstva Zuzanou, bez ktorej by si už nevedela Fridu predstaviť. Danica a Zuzana, dve ženy, chceli aj ženské meno kaviarne, ktoré by odzrkadľovalo jej ducha, a tak vznikla FRIDA.
O založení Fridy, jej filozofii a atmosfére sa dočítaš v rozhovore.
Danica, tvoj podnik nesie meno mexickej maliarky Fridy. Čo majú FRIDA STORE GALLERY CAFFÉ a Frida Kahlo spoločné?
Prečo Frida? Bolo to celkom jednoduché. Hľadali sme ženské meno, ktoré bude odzrkadľovať v sebe kultúru, ženskosť, umenie, bohémsky život a v neposlednom rade bude aj zapamätateľné. Vyšlo to na Fridu.
S akou myšlienkou či filozofiou si otvárala svoj podnik, ktorý slúži ako kaviareň, galéria aj obchodník zároveň?
Žiadalo sa nám miesto, ktoré bude v sebe spájať aspekty domácej pohostinnosti, moje dlhoročné bývanie v Taliansku ma b tejto oblasti veľa naučilo a malo to byť miesto, ktoré bude inšpirovať ľudí, ktorí sem chodia. Jednoduchšie povedané, ľudia sa tu cítia ako v obývačke u kamarátky, kde sa stretáva veľa zaujímavých ľudí bez predsudkov a bavia sa o živote a umení, sú obklopení krásnymi starožitnými vecami, ktoré okrem iného slúžia naozaj k tomu, na čo boli vyrobené. U nás sa sedí aj na diváni, aj na kreslách a aj stoly slúžia k tomu, k čomu boli vytvorené. Na stenách visia obrazy — či už moja vlastná tvorba, alebo výstava iného umelca.
Ponúkate taliansku kávu a vína. Skús nám priblížiť, čo špecifické u vás v menu nájdeme?
U nás okrem výbornej talianskej kávy, podávame rýchle talianske jedlá, ako piadiny, bruskety, talianske olivy, syry a, samozrejme, nechýba výborné talianske víno či prosecco.
Frida slúži ako obchodík starožitného nábytku či koženého tovaru. Čo všetko predávate? Priblíž nám, odkiaľ dovážaš tovar, ako funguje predaj u vás?
Väčšina vecí a nábytku, ktorý sa tu nachádza, sa dá aj kúpiť. Ja a môj muž sme veľkí vetešníci. Radi chodíme na talianske trhy a kupujeme. V Miláne som mala ateliér, ktorý bol zariadený rôznymi kúskami, ktoré som si potom doniesla sem. Predajom nábytku sa priestor neustále mení, a to práve ľudí baví. Samozrejme nie sú to drastické zmeny — sú to len malé zmeny a pri tom vidíte aj to, ako sú ľudia pozorní a aký majú vzťah k veciam. Poväčšine sa tešia. “Aha! Máš tu nové kresielko.“ Dokonca si tu privlastňujú veci, čo je skoro až vtipné a vznikajú milé situácie ako napríklad: „Sedíš na mojom kresielku“, alebo: „To je moja stolička“.
Organizujete rôzne podujatia. Vo Fride mávate výstavy, premietanie čiernobielych filmov či večery pri živej muzike. Ako často sa u vás konajú tieto akcie a akú majú atmosféru?
Snažím sa každé dva mesiace meniť u nás výstavu obrazov, ale nie je to ľahké. Hľadám umelcov, ktorí sú mi blízky svojim kreatívnym prejavom, ktorí sem radi chodia a hlavne takí, čo radi komunikujú s ľuďmi. Ja som sa vždy snažila o intermediáciu medzi umelcom a „normálnym človekom“. Veľa ľudí je zvedavých, a hlavne umelec sám o sebe je poväčšine osobnosť, s ktorou sa naozaj môžete baviť o všeličom a uletieť na chvíľu z reality, pofilozofovať. Zo začiatku sme každý druhý týždeň organizovali aj koncert, ale nakoľko je náš priestor malý a nad nami žijú ľudia, museli sme prestať. Stále sa tu hrá na klavír, ale je to viac — menej náhodné a dovoľujeme hrať len cez deň do určitej hodiny, aby sme neprišli do konfliktu s obyvateľmi domu. Problém nočného života v Bratislave je nám známy a bohužiaľ ľudia sú tu alergickí na čokoľvek, čo sa vymyká rutine. Vedľa nás je východ z mestského divadla pre zamestnancov. Často k nám chodia hlavne herci na kávičku a na vínko po predstavení. Oslavovali sa tu tri premiéry predstavení. Pri takýchto príležitostiach sa hrá na klavír a je tu veselo.
Má v Bratislave Frida väčší potenciál ako kaviareň alebo obchodík?
To či má väčší potenciál kaviareň, alebo obchodík sa nedá úplne zadefinovať, lebo jedno pomáha druhému. Ľudia sem prídu na kávu, alebo na vínko a zapozerajú sa do niečoho. Potom sem chodia okukovať „ich“ vec a nakoniec si ju kúpia, alebo prídu kvôli tomu, že hľadajú niečo konkrétne a zarozprávame sa o tom, prečo milujú starší nábytok a ako si zariaďujú ich bývanie — čo mala doma ich babka a čo videli vo Viedni, či v Madride a už sedia a popíjajú kávu, na ktorú ich, samozrejme, pozvem. Začnú sa tu cítiť ako doma a prídu znova…možno už len na to vínko alebo kávu.
Danica, žila si v Miláne, kde si študovala aj na Accademii di Belle Arti di Brera. Prečo si sa rozhodla otvoriť si podnik na Slovensku a vrátiť sa domov? Cestuješ často do Talianska?
Ja som odišla, ako veľa ľudí z mojej generácie, na skusy do sveta. Mala som šťastie na ľudí a aj na prácu. Samozrejme, že to bolo často ťažké, čo si budeme hovoriť. V tom čase sme neboli ešte súčasťou EÚ. Do školy som sa dostala, až keď som si to mohla dovoliť. Miláno je veľmi drahé mesto a je v ňom veľká konkurencia. Veľa ma naučil život v inej kultúre. V prvom rade to naučí človeka pokore. To je to, čo mi tu u niektorých jedincov veľmi chýba. Ľudia, ktorí nikde neboli a nevyskúšali si život von, v inej kultúre, bez rodičovského dotovania, majú asi najviac predsudkov.
Po vyštudovaní Accademie di Belle Arti odbor pittura (maľba) som si našla ateliér a popri mojej umeleckej práci som pracovala ako PR pre Cavalliho a pre Old Fashion. Cez leto som pracovala na Sardínii pre ľudí ako Briatore a podobne… Tieto práce, ktoré ma aj bavili mi dovoľovali byť voľnou v rámci mojej kreatívnej tvorby. Neskôr prišli výstavy a ja som začala študovať aj dvojročnú špecializáciu ako kurátor a kritik. Bavilo ma písať o tom, čo umenie robí s ľuďmi a ako ľudia dnes ponímajú umenie. Mojim životným krédom je pomáhať ľuďom chápať to, čo vidia, pomáhať im odtrhnúť sa od reality a od naučených vecí, vnímať umenie vlastnou dušou, pomáhať im lietať. Umenie ľudí posúva ďalej.
Vrátila som sa domov po sedemnástich rokoch a neviem koľko zotrvám. Asi sa presuniem ešte na nejaký čas k moru, ktoré mi tu veľmi chýba, ale zatiaľ mi je tu dobre. Našla som si všetky moje stratené spriaznené duše. Kamarátstva z detstva zotrvali, ako keby ani čas neprešiel. Vrátila som sa, lebo už dlho mi chýbal môj domov a tým je Bratislava.
foto: archív Danice Ondrejovič
zdroj: startitup.sk
