Do­mi­nika Mir­gová Zvo­len­ská je slo­ven­ská spe­váčka a hu­dob­níčka, ktorá sa v roku 2007 zú­čast­nila sú­ťaže Slo­ven­sko hľadá Su­pers­tar, kde skon­čila druhá. Ro­dená Tr­nav­čanka, ktorú ur­čite dobre po­znáte, nám po­roz­prá­vala, ako vníma ma­ter­stvo, čo je pre ňou pri­ori­tou a čo by chcela zme­niť.

Malé slečny sní­vajú o naj­rôz­nej­ších po­vo­la­niach. Aké boli tie tvoje vy­snené? Kedy si zis­tila, že práve spie­va­nie je pro­fe­sia, kto­rej sa chceš ve­no­vať?
Od­ma­lička som chcela byť spe­váčka alebo ta­neč­níčka. Bolo to asi tým, že som vy­ras­tala v mu­zi­kant­skej ro­dine. Všade okolo samá hudba. Spe­vom som si za­rá­bala až po Su­pers­tar. Kedy som sa vlastne aj zmie­rila s tým, že to bude už na­stálo môj job. Teda do­kým sa mi ne­daj­bože niečo ne­stane, napr. s hla­siv­kami. Preto moja ma­mina roz­mýš­ľala do bu­dúcna a „do­ko­pala“ ma do stred­nej školy pe­da­go­gic­kej, a aj tri roky na výške, kde som úspešne ukon­čila Bc. Išlo jej hlavne o to, aby som mala v ru­kách aj ne­jaké iné po­vo­la­nie. A som jej za to veľmi vďačná, lebo ma to dosť ba­vilo a tam som si zas viac na­šla cestu a vzťah k de­ťom.

Čo po­va­žu­ješ ty za úspech a aké sú tvoje plány do bu­dúcna?
Môj naj­väčší ži­votný úspech je môj syn. Nič nie je via­cej. On a moja ro­dina. Chcem im za­bez­pe­čiť lep­šiu bu­dúc­nosť a byť tým naj­lep­ším prí­kla­dom pre nich. Všetko os­tatné mám a to čo ne­mám, príde ča­som. Ne­mám ne­jaké kon­krétne plány. Všetko už ro­bím tak, ako to v da­nej chvíli cí­tim. Jasné, že mu­sia byť ne­jaké stručné body, podľa kto­rých by sme sa mali ria­diť a do­dr­žia­vať ne­jaké pra­vidlá. No ja si ich ne­dá­vam na prvé miesto. Naj­lep­šie by bolo, keby ne­exis­to­val čas. Ľu­dia sa stále nie­kam po­náh­ľajú, meš­kajú, stre­sujú. Ne­zná­šam to! Ne­plá­nu­jem, ne­rie­šim, len si uží­vam to čo je – prí­tomný oka­mih.

Čo ro­bíš rada vo svo­jom voľ­nom čase?
Ve­nu­jem sa ma­lému Peť­kovi. On mi za­berá naj­viac voľ­ného času. A keď ten čas nie­kde chcem trá­viť, tak be­riem celú ro­dinu na vý­let.

Ak by si mala spo­me­núť jednu vlast­nosť, ktorá ťa vy­sti­huje, aká by to bola?
Cie­ľa­ve­do­mosť.

Vrámci nášho heš­tegu #Slo­ven­kadna pod­po­ru­jeme mladé diev­čatá a ženy, aby si viac ve­rili, aby po­cho­pili, že sú vý­ni­močné a krásne. Ako sa vi­díš ty, čo sa týka krásy? Máš s tým prob­lém, alebo sa cí­tiš do­sta­točne se­ba­ve­dome?
Člo­vek by mal najprv mať rád sám seba a po­tom ho budú mať radi aj os­tatní. Ja sa cí­tim se­ba­ve­dome, no nej­dem si zas hore nos. Všetko s mie­rou. Každý máme svoje ne­dos­tatky. Je to pri­ro­dzené. Ak sa sa­mej sebe ne­pá­čim, niečo s tým uro­bím. Za­čnem na sebe ma­kať.

Keď si sa pre­bo­jo­vala do fi­nále Su­perS­tar, mala si len 15 ro­kov. Ne­bolo to trošku pri­skoro na ka­ri­éru spe­váčky? Ako to vní­maš dnes? V čom ťa to zme­nilo, po­sil­nilo?
Áno bolo. Pri­zná­vam. Je pravda že mi to dosť zo­bralo, ale zas po čase aj dalo. Čiže ne­bu­dem te­raz v zlom na to ob­do­bie spo­mí­nať. Čas už ne­vrá­time, tak ako aj roz­hod­nu­tia. V tej chvíli sa nám zdalo to naj­lep­šie roz­hod­nu­tie. Bola som ešte mladá, dieťa, te­e­na­ger… v tom ob­dobí som mala cho­diť von, nájsť si par­tiu, prvú lásku z rov­na­kého mesta, uží­vať si chvíle v škol­skej la­vici … no ži­vot ma pri­nú­til v 15tich ro­koch do­spieť a byť zod­po­ved­nou. Naj­hor­šie však na tom bolo to, že som v su­pers­tar stretla svoju prvú lásku. Tak sa to všetko zná­so­bilo. Ale toto všetko sa malo pre niečo stať a ja ďa­ku­jem za tie chvíle, pre­tože by som ne­bola tu a ne­mala to, čo mám.

 

Ako vní­maš kri­tiku? Predsa len, si ne­us­tále na očiach mé­dii, ne­cí­tiš tlak zo strany ve­rej­nosti?
Sa­moz­rejme, že áno a dosť často. Ale zvykla som si. Mám svoj veľký okruh ľudí, ktorí ma vždy po­držia, brá­nia a očis­ťujú moje meno. Sú to moji fa­nú­ši­ko­via, za kto­rých denno denne ďa­ku­jem. Zá­ro­veň sú aj mo­jou naj­väč­šou mo­ti­vá­ciou.

Aké je tvoje ži­votné motto, alebo fi­lo­zo­fia podľa kto­rej ži­ješ?
Ne­sní­vaj svoj ži­vot, ale ži svoj sen! A ja ho ži­jem na­plno.