…lebo je toho toľko, čo som ti nestihla povedať. Nestihla, lebo si mi nedal vlastne už ani šancu. Ale kto by ma chcel potom všetko ešte počúvať? Úplne ti rozumiem. Ale cháp aj ty mňa.
Ja to už dnes viem, bola to hlúposť. Dohodnúť sa vopred na niečom, čo nemohol sľúbiť a už vôbec nie dodržať ani jeden z nás. Žiadne city, žiadne emócie, žiaden vzťah. A keby predsa len náhodou, tak to budeme riešiť potom. Veď žime prítomnosťou…
To bola ale hlúposť. Nedokážem pochopiť, že to vyšlo z mojich úst. To fakt som zabudla, aká som? Že sa rozplačem aj pri Komisárovi Rexovi alebo jednoducho vtedy, keď už nie je čokoláda. A že som schopná zamilovať sa v rámci jednej minúty do úsmevu. Do pár úprimných slov, do pohladenia ruky, do vône, do nekonečného čakania na tvoju správu.
Že som jednoducho schopná zamilovať sa do teba…
weheartit.com
Veď život je krásny. Bože, a to som tiež povedala ja? Veď práve teraz ho neznášam. Neznášam ho, lebo mi poslal do cesty niekoho ako si Ty. Nemyslím to v zlom, vážne, hoci viem, že ľudia neznášajú svet, lebo ich núti spoznávať ľudí, ktorí robia ich život často ťažším. Lenže mne svet neposlal osobu, ktorá mi mala ublížiť. Ale s ktorou som sa mala len jednoducho stretnúť. Z nejakého dôvodu. Lebo život nemá zmysel pre humor, a tak mi poslal Teba.
Teba, ktorý si prišiel a obrátil môj svet na ruby, ale pritom si nespravil nič zlé. Teba, ktorý si bol ku mne až príliš dobrý. Teba, ktorý si ma zaujal svojou nevšednosťou. Teba, ktorý si bol úplne iný a poprel staré-známe „všetci sú aj tak rovnakí“.
Naozaj dúfam, že to čítaš,
…lebo chcem, aby si vedel, že pre mňa to nebola hra. Že som sa nechcela len zabaviť, a že som to vôbec takto neplánovala. Vieš, ja tu teraz len sedím a mám slzy v očiach. A nepíšem to preto, aby si sa cítil zle. Veď ja ťa neobviňujem. Nie je z čoho. Ja som tu tá zlá. Keď už zlým niekto musí byť. Beriem to, teda, celé na seba. A vravím prepáč, keď mi máš čo odpustiť. Keď niečo ľutuješ. Lebo vedz, že ja neľutujem ani chvíľu.
foto: thoughtcatalog.com
Vedz, že predtým, ako som ťa spoznala, sa mi nežilo tak dobre. Svet na mňa číhal za každým rohom a ja som si v ňom pripadala sama. A stratená. Bála som sa ho. Neverila som si. Nemohla som nič dokázať. Sama. Bez Teba. Nevedela som povedať, čo cítim, čo chcem a hlavne, čo potrebujem.
Vždy som dávala pozor na to, čo poviem a ako to poviem. Vyhýbala som sa témam, ktorými som mohla iným ublížiť alebo tým, ktoré by mohli byť nejakým spôsobom nepríjemné. A tak som radšej všetko dusila v sebe. Dnes však už hrdo držím hlavu hore a pokojne priznávam, že pri našom prvom bozku, sme si udreli čelá o seba a ja som takmer zomrela od smiechu.
Dúfam, že to čítaš,
…lebo hoc som vedela, že to raz musí prísť a že to bude ťažké, nevedela som, že to bude až takto bolieť. Že mi to bude zvierať srdce. Že budem kričať a nikto ma nebude počuť.
No ver mi, takto to bude lepšie. Nechcem byť tou, ktorá ťa bude brzdiť. Tou, na ktorú budeš čakať a možno zbytočne. Vieš, ja naozaj nechcem vidieť do budúcnosti. Presne kvôli dnešku. A nemyslím na to, že keby som to bola vedela na začiatku, tak by som niečo spravila inak. Pretože hoc je tomu dnes koniec a slzy mi stekajú po tvári, spomienky mi už nikto nemôže vziať.
weheartit.com
Dúfam, že to čítaš,
…lebo chcem, aby si vedel, že ťa mám rada. Viac, ako si to len dokážeš predstaviť. Viac, ako by som mala. Viac, ako sme sa dohodli. Viac, viac, viac, proste viac.
Tak ešte raz, dúfam, že to čítaš,
…lebo chcem, aby si vedel, že aj keď ma už možno nechceš nikdy vidieť, pre mňa už znamená veľmi veľa aj to, že ťa poznám.
A hoc neviem, či to čítaš,
…no dúfam v to. Lebo je to znak toho, že som ti nebola ľahostajná tak, ako ty nikdy nebudeš mne. Vraj, všetci ľudia, ktorých milujeme, raz odídu z našich životov. Niektorí skôr, iní neskôr. A ty, keď musíš, tak teda choď. No vedz, že v tom mojom živote bude pre teba vždy miesto. Ale možno nie to, o ktoré si mal záujem.
Kiež by bolo na svete viac takých bláznov ako si Ty.
