Dni, kedy sme nevedeli byť bez seba sa zmenili na prázdne ticho. Nevšímaš si ma, nezaujímaš sa o mňa. Ak to pôjde takto ďalej, budeme sa musieť rozlúčiť.
Dokonalé šťastie
Nebola to láska. Aspoň nie v tom pravom slova zmysle, ale niekde tam hlboko, bola. A ani jeden z nás ju nechcel priznať. Jeden sa bál, druhý sa nechcel k tejto pravde pripútať. Ale ťahalo nás to k sebe. Obaja sme vedeli, že sme pre seba stvorení. Od prvej chvíle, kedy sa na mňa usmial, som bola do neho zamilovaná až po uši.
Takými slovami sa dal vyjadriť stav, ktorý sme si vzájomne vytvorili. Vedeli sme, že časom sa pravde budeme musieť postaviť zoči-voči. Pravde o tom, že sa ľúbime. Spomínam si na našu prvú spoločnú noc. Na tie dlhé pohľady do očí a na to, ako dlho sme sa objímali. Všetky slová boli zbytočné. Vtedy som mala všetko. Cítila som dokonalé šťastie.
Nečakaný zvrat
Vedela som, že čím viac sa tomu budem brániť, čím viac sa budem snažiť vyhnúť tomu, riešiť nás dvoch, vytvorím iba väčšie problémy. A nemýlila som sa. Ale nečakala som s tým, že v momente, keď budem pripravená ísť do toho na 120 percent, tak TY začneš bočiť.
Sľuboval si mi lásku a prinútil si ma uveriť, že k sebe skutočne patríme. Robil si tak priveľa, aby si ma získal a keď sme boli tak blízko, začal si utekať. Tak mi povedz, čo sa stalo, čo je iné? Však v tvojich očiach tá láska stále je. Viem, že ma ľúbiš a že predstava ako zaspávam s iným, ťa ničí. Tak prečo máš zrazu strach?
Drahý muž, ty veľmi dobre vieš, že ak odídem, už sa nevrátim a že to budeš ty, ktorý ma bude hľadať v každej jednej. Že ty si to budeš vyčítať a hovoriť si, aký si bol hlúpy. Tak kašli na strach a poďme do toho spolu. Bolesti sme si spôsobili priveľa a to nebolo správne, keď nevieme bez seba žiť. Naše ústa môžu povedať nie, ale oči a srdcia vravia „vy k sebe patríte“. Tak dajme prednosť citom, ktoré sú skutočne a neklamú.
