V živote stretneme rôznych ľudí.
Tých, ktorí nám ukážu, akí nechceme byť.
Tých, ktorí nám prevrátia náš život hore nohami. Či už pozitívne alebo negatívne.
A tých, ktorí nás niečo naučia.
Toto si ma naučil TY.
Naučil si ma, že nemám robiť veci, ktoré ma nebavia.
Ktoré robím len z povinnosti alebo pre iných.
Naučil si ma, že sa mám pustiť ľudí, ktorí ma nerobia šťastnou.
Pretože, za každých okolností, sa mám sústrediť na svoje vlastné šťastie.
Na svoj pocit.
Pretože toto je môj život.
Samozrejme, je pár výnimiek.
Ale NIEKEDY nie je zlé byť sebec.
Najmä v tomto ohľade.
,,Kto iný by sa mal starať o tvojej šťastia ak nie ty sama?“
Spýtal si sa ma raz.
,,Ľudia prichádzajú a odchádzajú. A ten, ktorému dáš do rúk tvojej šťastie, ten nemusí zákonite zostať.
Môže sa stať, že odíde. A spolu s ním i tvoje šťastie. Azda by si toto niekedy dopustila? „
Tú situáciu si pamätám úplne presne.
Sedela som celá uplakaná na posteli.
Prišiel si a spýtal sa ma, čo sa stalo.
Nechcela som hovoriť.
Objal si ma.
A objímal si ma do tej doby, kým si necítil, že som pokojnejšia.
Potom si ma pustil.
Pozrel si sa mi do očí.
A utrel mi slzy.
Ja som sa na teba usmiala.
Chytil si ma za ruku.
A potom si to povedal.
Pozerala som na teba.
Počúvala som každé tvoje slovo.
Každé tvojo slovo som si ukladala do pamäti.
Pretože si povedal obrovskú pravdu.
A ja som sa tou pravdou rozhodla riadiť.
V živote.
A tak ťa púšťam.
Počuješ?
Už musíš ísť.
Toto si ma naučil.
Ty sám.
