Po­znáš to.. Denne sú okolo teba veci, ľu­dia, okol­nosti, ktoré ob­di­vu­ješ a aj tie, pri kto­rých sa ti na pár mi­nút po­za­staví mo­zog a sna­žíš sa ich pre­hlia­dať.

Ľu­dia upo­náh­ľaní, na­hne­vaní, stra­tení, zni­čení… Každý by mal od­po­veď, keby som sa spý­tala prečo. Aká je tá doba ťažká, zlý šéf, ne­vlá­dzeš, máš toho prí­liš veľa… Wake up ple­ase!

Veľmi si že­lám, aby exis­to­vala značka STOP. Tak ako na ces­tách, tak aj v ži­vo­toch ľudí. Veľa ľudí ju ne­ak­cep­tuje, roz­ču­ľuje ich a k tomu je tak pod­statná. Za­stav sa. Áno, nedá sa, lebo ne­bu­deš mať z čoho za­pla­tiť účty. A čo ak ich bu­deš mať za­pla­tené a ne­stih­neš si všim­núť ako tvoj otec starne, tvoje deti rýchlo rastú a ty si uve­do­míš, že ne­vieš kedy si sa na­po­sledy usmiala a bola sku­točne vnú­torne šťastná.

tum­blr.com

Prečo si v práci, ktorá ťa ne­baví a vo vzťahu, ktorý ti viac nič ne­dáva, ale čím ďa­lej tým viac be­rie? Strach, ne­is­tota, po­treba pe­ňazí. Viem. Ale as­poň sa po­kús ot­vo­riť si nové dvere. Je smutné vi­dieť, koľko ľudí ich za­tvára vo svo­jej hlave skôr, ako čo i len skúsi ich vi­dieť ot­vo­rené. Veď je to tak jed­no­du­ché. Skú­siť si ot­vo­riť nové dvere k lep­šiemu ži­votu, k lep­ším dňom. Ot­vo­riť si-sama sebe, skú­siť-nie ísť cez mŕt­voly, len sa po­kú­siť… Sebe sa­mej, nie nie­komu cu­dziemu.

Otázka „ako sa máš“ je naj­tráp­nej­šou a naj­ne­uve­do­mo­va­nej­šou otáz­kou po­sled­nej doby. Od­po­veď ne­zau­jíma ni­koho. Slová „pro­sím“, „pre­páč“, „ďa­ku­jem“ sú preč. A ty chceš lepší svet, keď si tak ľahko opus­tila samú seba? Nájdi si čas na seba, maj sa rada, váž si seba samú. Uve­dom si, kto si a maj ne­jakú hod­notu, ne­strá­caj ju tak ľahko a ma­li­cherne. Choď, plň si sny, ži pre niečo a pre seba, a až po­tom pre nie­koho. Usmej sa, lebo úsmev je za­darmo a predsa stojí tak veľa ho vi­dieť často.

thought­ca­ta­log.com

Deti už nie tak det­ské, roz­maz­nané, ne­pos­lušné a bez hra­níc… Ne­robí to „tá doba“, ro­bíme to my. Ro­bíš to ty. Si sama se­bou stále, za kaž­dých okol­ností a v kaž­dej si­tu­ácii? Prečo by mali byť deti det­ské, keď všade do­okola sa nie­kto na niečo hraje?

Koľké z vás vi­dia denne ro­di­čov po­ve­dať die­ťaťu „te­raz nie“ a dať mu tab­let alebo te­le­fón, aby mali na chvíľu po­koj. Prečo ne­majú byť deti roz­maz­nané, keď tak jed­no­du­cho do­stanú všetko, čo chcú?

Vi­díš aj ty každý deň nie­koho kri­čať a hne­vať sa. Prečo majú byť deti po­kojné a po­slušné, keď ľu­dia kri­čia tak, či onak? Aké hra­nice máš ty sama a aké hra­nice ur­čujú ro­di­čia svo­jim de­ťom, keď sa stále nie­kam po­náh­ľajú a na nič ne­majú čas? Prečo chceme od detí, aby mali dobrý deň, keď my sa ani ne­us­me­jeme? Prečo má byť chla­pec ten, ktorý bude mi­lo­vať, ne­pod­vá­dzať a žena tá, ktorá sa bude sta­rať o teplo do­mova, keď tak málo vi­díš vlast­ných ro­di­čov v ob­jatí a láske?

Za­stav sa. Pop­re­mýš­ľaj. Buď vďačná, po­korná a plná snov, nad kto­rými ne­pla­češ, ale ktoré si bu­deš pl­niť. Ži a ži­vot si za­slúž. Ne­ber ener­giu, tvor ju! 🙂

Komentáre