Mô­žem sama o sebe po­ve­dať, že som dnes sil­nej­šia ako som bola včera, pred­vče­rom, pred ro­kom… Tak tro­chu ďa­ku­jem za to mo­jej ro­dine, ale na dru­hej strane by som bola rad­šej, ak by som sa stala sil­nej­šou za iných okol­ností.

Ne­po­chá­dzam z bo­ha­tej ro­diny, kde by sa mi do­stalo všet­kého na čo si uká­žem. Boli sme taký ten slo­ven­ský prie­mer. Byt, prie­merné au­tíčko a raz ročne do­vo­lenka v Chor­vát­sku, ob­čas ne­jaký ten vý­let. Jed­ného dňa sa za­čalo všetko ka­ziť. Vý­po­vede v ro­bote, málo pe­ňazí, veľa há­dok, veľa kriku a sĺz. Všetko sa rie­šilo pred nami deťmi alebo rovno cez nás. Od­káž ot­covi, od­káž mame. Cí­tila som sa ako bá­bika na mo­tú­ziku.

tumblr_inline_njj5t7ls5O1qb9t5o
foto: tum­blr

Všetko to za­čalo vtedy, keď som naj­viac po­tre­bo­vala cí­tiť ich oporu. Je­diné čo som cí­tila bol hnev, skla­ma­nie a ne­spo­četné množ­stvo sĺz na tvári. Keď som niečo po­tre­bo­vala tak som si na to jed­no­du­cho mu­sela za­ro­biť. Od ro­di­čov som pe­niaze ne­dos­tala už veľmi dlho. Vlastne som ni­kdy ne­mala niečo ako vrec­kové.

Ja viem je to ne­uve­ri­teľné, ale od pät­nás­tich ro­kov si za­rá­bam na seba sama. Čaš­níčka, hos­teska, pro­mo­térka, vý­po­moc pri rôz­nych kul­túr­nych po­du­ja­tiach, ob­chodná zá­stup­kyňa, umý­vačka ria­dov, vý­po­moc u mo­bil­ného ope­rá­tora. Toto všetko som ro­bila kým som ne­do­kon­čila strednú školu. Hneď po škole som ute­kala do ro­boty, kde som bola do ve­čera. Ví­kendy u mňa boli pra­covné od rána do pol­noci a po­tom rýchlo do mesta za ka­ma­rátmi a ráno opäť do ro­boty. Na­stali dni kedy som si mu­sela pla­tiť a ku­po­vať všetko sama, veď predsa za­rá­bam. Takto mi to teda as­poň bolo po­ve­dané. Pla­tila som si všetko od škol­ských po­trieb, ob­le­če­nia, jedla až po úplne bežné vý­davky te­e­ne­gera.

Bola som una­vená, na­hne­vaná, ale zá­ro­veň spo­kojná. Tým, že som bola stále v ro­bote som mala dosť slabé vý­sledky v škole, ale zá­ro­veň som bola roz­umovo vyš­šie od mo­jich ro­ves­ní­kov. Už od pr­vej triedy na stred­nej škole som si ve­dela roz­de­liť pe­niaze. Ve­dela som, čo je to spať tri ho­diny a ráno vstá­vať do školy a učiť sa cez pre­stávky.  Ve­dela som, čo je to na­ozaj drieť v ro­bote ako kôň a ne­za­sta­viť sa.  Jed­no­du­cho chcem len po­ve­dať, že ťažko (do­slova) za­ro­bené pe­niaze sa mí­ňajú ťaž­šie ako tie, ktoré do­sta­nete od ro­di­čov.

Na jed­nej strane som za toto všetko vďačná, ale zá­ro­veň ma to aj mrzí. Na­učilo ma to ako hos­po­dá­riť s pe­niazmi a v ne­po­sled­nom rade som mu­sela do­spieť. Ne­mohla som si uží­vať te­e­ne­ger­ský rozum a tvá­riť sa, že do­spie­vam a všetko mi prejde. Na­učila som sa zod­po­ved­nosti, do­chvíľ­nosti, pra­co­vi­tosti a na­učila som si vá­žiť pe­niaze a ro­botu. Spoz­nala som veľa no­vých ľudí, ktorí mi zas dali nové prí­le­ži­tosti a skú­se­nosti.

Dô­le­žité je, aby každý člo­vek mo­hol byť hrdý na prácu, ktorú vy­ko­náva.
*Lev Ni­ko­la­je­vič Tols­toj

foto: tum­blr