Ne­dávno som išla do práce a po ceste som stretla starší pár. Mohli mať niečo me­dzi 60 až 70 rokmi. Dr­žali sa za ruky a usmie­vali sa je­den na dru­hého. Tento mo­ment mi na­ozaj spra­vil deň. Vždy ma milo prek­vapí a po­teší, keď v dneš­nej chlad­nej dobe, uvi­dím niečo ta­kéto. Ho­vo­rím presne o tom, čo nie­ktorí ozna­čujú ako „Navždy“ alebo Spolu do konca ži­vota“, iní zase ako Láska na­veky“ alebo staré známe roz­práv­kové A žili šťastne, až kým ne­pomreli.

Ono to tu je me­dzi nami stále. Bo­hu­žiaľ, veľmi zried­kavo sa s tým stret­neme. Vlastne ná­met, prečo som na­pí­sala tento člá­nok, vo mne vzkre­sol, keď som vi­dela mo­jich sta­rých ro­di­čov na Via­noč­ných tr­hoch ako sa usmiati dr­žia pod pa­zu­chou. A práve pred­tým mi do­konca dedo roz­prá­val, aké mali prvé rande a stále si to všetko cel­kom pod­robne pa­mä­tal. Mňa, ako večnú ro­man­tičku, hneď za­hrialo pri srdci. Ni­kdy som ich takto ne­vi­dela. Vtedy som si uve­do­mila, že presne toto sú tie mo­menty. Práve na star­šej ge­ne­rá­cií mô­žeme vi­dieť, že Navždy“ môže byť stále sku­toč­nos­ťou.

Zdroj: pe­xels.com

Do­siah­nuť niečo ta­kéto, však, nie je vô­bec ľahké. Ľudí láka po­čas ži­vota skú­siť niečo nové a tým par­tne­rovi zlo­mia srdce. Ale prečo hľa­dať nie­kde zvyš­ných 20%, keď vás doma čaká 80%? Tá osoba, čo vás čaká doma, možno nie je to nové, zau­jí­mavé alebo nie je mladá a krásna, ale táto osoba vás po­zná naj­lep­šie. Vie, čo máte radi, vie, čo vás po­teší, vie, čo cí­tite. Táto osoba je vnú­torne krásna a zreje do krásy práve vtedy, keď sa o vašu lásku sta­ráte. Ibaže to zna­mená hlavne dá­vať je­den dru­hému a nie­len brať. A presne na tomto veľa ľu­ďom láska stros­kotá. Pre­tože to vzdajú. Za­ned­bajú  je­den dru­hého a po­tom je už ťažké to znova na­štar­to­vať.

Tá naj­dô­le­ži­tej­šia vec, akú som si na mo­jich sta­rých ro­di­čoch všimla je, ak­cep­to­vať sa práve takí, akí sme. Každý máme svoje ne­dos­tatky. Nie­ktorí do­konca ťaž­šie zvlá­da­teľné. Preto je dô­le­žité nájsť si ta­kého člo­veka, ktorý aj vás be­rie ta­kého, aký ste. Vie ako na vás. Vie, že keď ne­máte ná­ladu, roz­ve­selí vás. Vie, že keď máte svoju ner­vóznu chvíľku, ne­chá vás tak a ne­pod­ne­cuje hnev ešte viac. Presne toto je cesta k tomu, ako byť spolu, čo naj­dl­h­šie alebo na­veky. Ne­me­niť je­den dru­hého, ale ak­cep­to­vať sa na­vzá­jom. Veď predsa vy­brali ste si tohto člo­veka, tak prečo z neho ro­biť nie­koho iného?

Zdroj: pe­xels.com

Av­šak to nie je všetko. Je tu ešte jedna veľmi dô­le­žitá pod­stata vzťahu, ktorá ve­die k har­mó­nií v láske a tou je dr­žať spolu. Pre­ko­nať každú pre­kážku spo­ločne. Vy­rie­šiť všetky prob­lémy, ktoré vzniknú a ne­sta­vať z nich múr me­dzi vami, ktorý ide po ro­koch veľmi ťažko pre­bú­rať. Mali by ste byť vo všet­kom spolu. Aj keď spraví chybu ten druhý, na čo je dobré od­kla­dať prob­lém, cho­diť s hr­dos­ťou, urá­žať sa a vy­hý­bať sa je­den dru­hému? Raz mi je­den ka­ma­rát po­ve­dal veľmi peknú vetu: „Ni­kdy ne­ne­chám zájsť prob­lémy zo zá­pa­dom slnka.“ Keď sa prob­lém ne­vy­rieši za­včasu, tak sa pre­hl­buje, pri­chá­dza frus­trá­cia, bo­lesť a smú­tok. Sme do­sp­lelí ľu­dia, vieme si spolu sad­núť a po­roz­prá­vať sa, čo je kľú­čom k dob­rému vzťahu. Ak vám pre­stane ísť lam­pička, čo spra­víte? Kú­pite si novú? Nie, vy­me­níte žia­rovku. Iba na­pra­víte prob­lém, ne­hľa­dáte niečo nové, kde sa aj tak môžu opäť tie isté prob­lémy vy­skyt­núť.

Zdroj: pe­xels.com

Viete, je krásne vi­dieť mladý za­ľú­bený pár ako spolu idú ruka v ruke, usmie­vajú sa je­den na dru­hého a ne­môžu sa od seba od­le­piť. No ešte kraj­šie je, vi­dieť dvoch star­ších ľudí ako sa spolu nesú pod pa­zu­chou uli­cou, tan­cujú doma na svoju ob­ľú­benú pes­ničku z mla­dosti, každý deň pri­pra­vujú jedlo pre toho dru­hého, ktoré má rád. Cho­dia spo­ločne na ob­ľú­bené miesta, aj keď to je len ko­níč­kom jed­ného z nich. Chcú aby bol ten druhý šťastný. Chcú mu ro­biť ra­dosť ma­lič­kos­ťami.

No po­ve­dzte sami? Nech­celi by ste aj vy za­žiť niečo také? Pre­žiť spolu aj tie naj­ťaž­šie chvíle, všetky ťažké zmeny a ni­kdy sa ne­mať dosť?  Ja roz­hodne áno. A stále v to ve­rím, aj keď sa mi nie­ktorí ľu­dia smejú alebo ma ozna­čujú za na­ivnú. Mne stačí vi­dieť ta­kýto starší pár a hneď mám opäť ná­dej. A ja tento pár vi­dím skoro každý deň a ešte rad­šej od nich po­ču­jem vetu: „Koľko ro­kov pre­šlo a stále sme tu.“

 

 

Komentáre