Mama: „Na za­čia­tok Ti chcem ako prvá za­že­lať veľa zdra­via, šťas­tia a hlavne veľa lásky v Tvo­jom no­vom ži­vote. Až raz bu­deš veľká a bu­deš si len tak lis­to­vať v tejto knižke, spo­meň si na roky det­stva ako na jedno najk­raj­šie ob­do­bie svojho ži­vota. Spo­meň si na všetko dobré, ale aj zlé, čo si s nami za­žila a ne­za­budni pro­sím na to, že my dvaja sme a bu­deme tí prví v Tvo­jom ži­vote, ktorí ťa majú naj­viac radi.“
Otec: „Naj­väč­šie šťas­tie v ži­vote muža je, mať takú krásnu dcéru ako si Ty!“

bampw-family-jackie-o-jfk-Favim.com-840623foto: tum­blr

 

Takto za­čal môj ži­vot. Riad­kami v knihe môjho det­stva, ktorú si lis­tu­jem do­dnes. Kniha s po­tr­ha­ným le­mom a vy­bled­nu­tou far­bou, s od­le­pu­jú­cimi sa fo­to­gra­fiami môjho det­stva. No stále a navždy moja, po­pí­saná riad­kami ro­di­čov­skej lásky. Lebo nič nie je viac, lebo nič nie je cen­nej­šie.

Otec, môj vzor, moja pý­cha, môj hr­dina. Vždy silný a pri­pra­vený po­môcť, s ru­kami od ťaž­kej práce, s očami an­jela. Skromný a po­korný, vždy ho­vo­rie­val – „Spo­lie­haj sa sama na seba, ver iba v samú seba a vo svoju silu. Ni­kto ti ne­po­môže tak, ako ty sama.“
Najprv to pre mňa bolo klišé. Ne­ro­zu­mela som mu, ne­chá­pala som, ako si člo­vek môže po­ra­diť aj bez os­tat­ných. Ča­som som po­cho­pila. Že aj ten naj­mi­lo­va­nejší člo­vek vo va­šom ži­vote vás môže kop­núť tak, že sa vám zrúti svet a vy osta­nete sama. A ak sa s týmto zmie­rite, ak ob­ja­víte v sebe tú ne­ko­nečnú silu, do­ká­žete veľké veci a bu­dete na seba hrdá ako ni­kdy pred­tým.

Otec ma tiež na­učil, že slová sú zby­točné. Sta­čilo sa po­zrieť do jeho očí, tam bolo vždy všetko, čo som práve po­tre­bo­vala. Keď som stála pred zrkad­lom a ner­vózna sa pri­pra­vo­vala na rande, ne­po­ve­dal, že som krásna, že mám pekne na­ma­ľo­vanú očnú linku. Po­sta­vil sa za mňa a v od­raze zrkadla som vi­dela jeho oči, ktoré to po­ve­dali zaňho. Keď som pla­kala kvôli mu­žom v mo­jom ži­vote, nech to bolo ako­koľ­vek zlé a nech ma ako­koľ­vek bo­lelo srdce, ne­po­ve­dal, že ho ide za­biť. Po­zrel sa na mňa, v očiach mal dvo­j­itú bo­lesť a ja som ve­dela, že som v bez­pečí.
Na­učil ma po­kore, skrom­nosti, k jed­no­du­chosti ži­vota a tiež, že pre jednu lásku slnko ne­svieti, a že pe­niaze vždy boli, sú a budú.

Mama, moja pria­teľka, spriaz­nená duša, môj od­raz, moja ži­votná uči­teľka. Silná na­vo­nok, krehká vo vnútri, vždy ho­vo­rie­vala – „Poď do­mov, Mišu, tu ti je naj­lep­šie.“ A bolo. Vždy.
Čím viac som od­chá­dzala, tým rad­šej som sa vra­cala. Čím dl­h­šie som bola preč, tým väčšmi mi chý­bal do­mov, ktorý vy­tvo­rila.

Mama ma na­učila, že Bo­žie mlyny melú po­maly, ale isto. Ďal­šie klišé, mys­lela som si. Až po­kiaľ po­maly ne­zam­lel prvý mlyn. Alebo karma. Alebo ako chcete. Na­učila ma, že kaž­dému sa všetko vráti, bez vý­nimky, bez ohľadu nato, akým spô­so­bom a v akom čase. Moja mama vždy ve­dela, čo po­ve­dať, vždy ve­dela, ako nás ochrá­niť či za­chrá­niť. Na­učila ma tiež, že bez práce nie sú ko­láče a že ak niečo chcem, najprv mu­sím pre to niečo uro­biť. Bez ohľadu na to, či to bola dis­ko­téka, na ktorú som mohla ísť až vtedy, keď umy­jem dlážku alebo ranné so­botné upra­to­va­nie, keď mi bolo zle po pre­bde­nej noci.

Dr­žala ma, keď som mala ho­rúčku, aj keď som pla­kala kvôli ži­vot­ným zra­dám. Na­učila ma, ako vy­tvo­riť har­mó­niu v ro­dine, ako sa slušne sprá­vať k ľu­ďom, a tiež, ako správne po­u­kla­dať po­háre do umý­vačky riadu.

A JA IM ĎA­KU­JEM.

Vý­chova je zá­klad, to ho­vorí každý. Otáz­kou je, či si to každý váži, ďa­kuje a opä­tuje. A aj keď ro­di­čia sú tak­tiež len ľu­dia, ktorí ro­bia chyby, treba si z nich vziať to naj­lep­šie, čo nám ve­deli po­núk­nuť. Všetko, čo bolo v ich si­lách, všetko, čo do­ká­zali uro­biť alebo ovplyv­niť…

foto: tum­blr

Komentáre