Najviac na svete by som ti priala môcť ťa ešte niekedy vidieť, počuť, byť s tebou. Tak veľmi by som chcela, aby si bol pri mne, pretože vtedy bol svet videný mojimi očami oveľa krajší. Každý večer pred spaním si predstavujem, aké by to bolo, keby si tu znovu bol. Toľko nepekných vecí som ti povedala, ani nevieš ako veľmi to ľutujem, nikdy som ti to však nepovedala. Chýbaš mi. Dokonca aj tie veci, ktoré som na tebe nenávidela mi dnes chýbajú.
V deň, kedy si ma opustil, si si zobral aj kus z môjho srdca.
Neprejde deň, aby som na teba nemyslela, aby som nebola z toho, že si odišiel, nešťastná. Keby viem, že v ten deň sa vidíme naposledy, nikdy by som tvoju ruku nepustila. Nedovolila by som ti odísť. Ale život je už raz taký. Niečo nám dá a niečo nám vezme, až vtedy nastane rovnováha. A občas udrie tak kruto, že sa s tým nevieme vysporiadať. Je to ako keby ste si stále nosili k sebe pripútaný kameň bolesti. Síce idete, ale každý krok bolí. Tieto riadky pochopí len človek, ktorý prežil stratu. Nie hocijakú, ale obrovskú stratu. Presne takú, pri ktorej vám puká srdce, až myslíte, že ho roztrhne. Takú, ktorá vybuduje vo vašom vnútri neskutočné prázdno. Takú, pri ktorej viete, že už nikdy nebude váš život taký ako predtým.
Všetky riadky, ktoré píšem boli, sú a budú o tebe.
O nás. Pretože ma to vo vnútri už ťaží niekoľko rokov. Pretože sa nenávidím za to všetko, čo sa medzi nami stalo. Pretože si prajem ťa vidieť, ale na druhej strane ťa už vidieť nechcem. Pretože ťa poznám a to ma desí. Pretože moje srdce za tebou plače, ale rozum vraví rázne nie. Pretože to niečo v mojom vnútri je tak zmätené a viem, že si iba ty si schopný sceliť všetky rany, ktoré si spravil. Pretože viem, že tebe už na mne nezáleží. Pretože viem, že si už zabudol. Pretože mi jednoducho chýbaš, aj keď ti už nepíšem a nevolám. A aj keď viem, že si nikdy tieto riadky neprečítaš, chcem, aby si vedel, že ťa mám naozaj rada.
