Každý deň roz­mýš­ľam, kam sa po­maly vy­tra­tilo všetko to pekné me­dzi nami. Za­čal si ma brať ako sa­moz­rej­mosť? Pre­stal si si ma vá­žiť? Už si mnou pre­sý­tený? Kopa týchto otá­zok mi behá v hlave a ja na­ozaj ne­viem, kde na­stal ten skrat.

Veta „za­čiatky sú vo vzťa­hoch najk­raj­šie“, pre mňa ni­kdy pred­tým ne­pla­tila. Ja som vždy mi­lo­vala práve to po­kra­čo­va­nie. Keď už vzťah bol za­be­hnutý, keď už sme s pria­te­ľom boli na seba zvyk­nutí. Ve­deli sme kto čo má rád, do­pĺňali sa a po­zná­vali svoje hl­b­šie zá­ku­tia. Po­tom pri­šiel on a až vtedy som po­cho­pila tú vetu, že to tak na­ozaj môže byť, že na­ozaj krásne boli tie prvé chvíle, dni, me­siace.

On, taký tvrdý chlap, ne­rád pre­ja­vu­júci city, zrazu bol nežný a keby láska nad­náša, asi by lie­tal v ob­la­koch. Bol tak vní­mavý, sta­rost­livý, obe­tavý… Áno, to bola sila za­čiat­kov. Keď si chlap ešte ženu zís­kava a do­ká­zal by pre ňu uro­biť aj ne­možné. Zo­brať si v práci voľno, vstať skoro ráno len preto, aby ju od­vie­zol na skúšku. Ostať hore do noci len kvôli tomu, aby sa roz­prá­vali, ne­chať ju pre­pí­nať rá­dio v aute, ho­vo­riť ako len jej ne­chá šo­fé­ro­vať svoje auto, atď…

Áno, na za­čiatku si na­sta­vil latku vy­soko a ja sa te­raz ne­viem sto­tož­niť s tým, čo sa deje te­raz. Chý­bajú mi tie časy, keď si sa mi so všet­kým zdô­ve­ril, keď si sa te­šil na každý mo­ment so mnou, keď si chcel za­sta­viť čas, ten čas, ktorý bol len náš, náš spo­ločný. Keď som bola tvo­jou pr­vou myš­lien­kou len čo si ráno ot­vo­ril oči. Keď sme sa od seba ne­ve­deli od­tr­hnúť a lú­če­nie trvalo aj dve ho­diny.

Za­vo­lal si cez deň len preto, aby si ma po­čul a spý­tal ako sa mám a aký mám deň. Bola som tvoja pri­orita a hlavná rola tvo­jej bu­dúc­nosti pat­rila aj mne.

Chýba mi po­cit pr­ven­stva, ktorý si mi dá­val. Po­cit dô­le­ži­tosti a hlavne lásky. Chýba mi ten chlap, ktorý si ma vá­žil, ktorý mi tak strašne po­mo­tal hlavu a do kto­rého som sa za­ľú­bila ako mladá pu­ber­ťáčka.  Vieš, ktorá vec mi asi chýba naj­viac? Tvoj úp­rimný úsmev a ten po­hľad, keď si sa na mňa za­dí­val. Už si  ho­vo­riť ľú­bim Ťa ani ne­mu­sel. Bolo to sil­nej­šie než všetky slová. Ob­ja­tie, ktoré mi dá­valo po­cit bez­pe­čia a všetku lásku sveta. Dr­žal si ma za ruku a tým sme tvo­rili ce­lok.

Vra­víš, že o mňa nech­ceš prísť, ale kaž­dým dňom mám po­cit, že by to bolo naj­lep­šie rie­še­nie. Raz som ti sľú­bila, že ťa spra­vím tým naj­šťast­nej­ším mu­žom na svete. Možno mo­jim od­cho­dom do­dr­žím, čo som sľú­bila…

foto: eli­te­daily.com