Ľúbiť a milovať. Pre niekoho synonymá, pre mňa dve rôzne slová s podobným významom, no nie úplne rovnakým. Prvá láska, prvý vzťah, o ktorom dúfaš, že bude trvať navždy. Chlapec ti sľubuje hory-doly a ty sa ,,roztápaš“, pri každom jeho dotyku, čas sa zastaví pri každom jednom bozku, a tvoja hlava lieta v oblakoch. Hovoríš mu, ako veľmi ho miluješ… no je to naozaj tak?
Po tom, ako sa naše cesty rozišli a moje oči sa začali pozerať na veci také, aké sú, nie aké si ich idealizujem, som prišla na niečo, čo som niekde v svojom podvedomí tušila už na začiatku, ale nechcela som si to priznať. Mala som ho viac než rada, no milovať je silné slovo.
Silnejšie ako bol náš vzťah, a silnejšie ako láska, ktorú som k nemu cítila. Preto by som povedala, že som ho ,,len“ ľúbila, i keď slová ako ,,milujem ťa“ sa v našej konverzácii vyskytovali viac než často, pretože som dúfala a presviedčala sa ,že to tak naozaj je. Nebolo. A to je v poriadku. Nepozerám na to ako na chybu, práve naopak. Je to niečo, čo mi otvorilo oči a ja dnes viem, koho chcem po svojom boku.
Viem, že to má byť niekto, pri kom budem cítiť všetko to, čo som jemu len písala. Budem cítiť, že spravím hocičo len preto, aby bol šťastný. Budem cítiť, že chcem preňho len to najlepšie. Nebudem mu hovoriť, že je moje všetko, lebo by som klamala. Budem vravieť, že je najcennejšie zo všetkého čo mám, a bude to pravda. Žiadne klišé. Žiadne otrepané vety. Len čistá a pravá láska, pri ktorej budem cítiť pokoj a slobodu.
Chcem človeka, ktorý bude so mnou zdieľať nie len posteľ, ale hlavne časť života. A kľudne aj celý. Niekoho, s kým všetky strachy a úzkosť pominú. Niekoho, v kom uvidím samú seba. Niekoho, s kým si budem užívať každý deň a každú jednu chvíľu. Žiadne predstavy o lepšej budúcnosti. Budem žiť tu a teraz. Budem zamilovaná do jeho osoby a nie do pocitov, ktoré mám, keď som s ním.
Možno to nebude trvať navždy, nevychováme spolu 3 deti, a nepovieme si ,,áno“ pri oltári. Možno nastane deň, kedy sa naše cesty budú musieť rozísť. On vpravo a ja vľavo, stred nebude. Ale to nevadí. To, na čom záleží, budú tie pocity v srdci, ktoré sa vynoria pri každej spomienke na neho. Tie krásne spomienky prehrávané v mojej mysli. Ten úsmev a možno zopár sĺz, ktoré vyjdú na povrch, keď započujem jeho meno.
To, že sme tu boli pre seba vždy, keď to bolo potrebné. To, že bol mojou bútľavou vŕbou a jediný o mne vedel všetko, a nie z princípu, ale preto, že som to tak cítila vo svojom vnútri. To, že pri ňom som pochopila, že láska nie je zlá. To je to dôležité. Možno odíde on, možno ja. Bude to bolieť, nepochybne. Rany sa zahoja, a ja budem naňho spomínať vždy len v tom najlepšom svetle, pretože pri ňom som cítila to, čo som pri ostatných len cítiť chcela.
