My, ľudia, zabúdame byť vďační.
Denne riešime naše „problémy“.
Že nestíhame a nemáme na nič čas.
Že ten pekný chalan nám zase neodpisuje.
A keď už odpíše, nevieme čo odpísať späť.
A tak si nad tým lámeme hlavu.
Že nevieme, ktoré z tých dievčat je krajšie.
Je krajšia tá blondínka s dlhými nohami alebo tá brunetka s veľkými „očami“?
Hlavne, aby to bola tá, čo sa bude páčiť kamošom.
Že sa nemôžeme rozhodnúť, čo si dáme na obed.
A ďalšie. A ďalšie. A ďalšie „problémy“.
Problém je relatívny pojem.
To, čo pre jedného môže byť problém problémov, pre druhého nemusí znamenať nič.
Nehovorme ale teraz o problémoch a ich váhe.
Hovorme o vďačnosti.
My ľudia veľmi premýšľame nad tými našimi „problémami“.
Tiež sa vždy niekam ženieme a ani si nenájdeme chvíľku na to zastaviť sa.
Tak sa zastav.
Teraz.
A buď vďačná.
Buďme vďační.
Za to, že sa každé ráno prebudíme v čistej posteli.
Že sa nadýchneme.
Že máme dve zdravé nohy a ruky.
Že vidíme. Počujeme. Cítíme.
Nie všetci totiž majú také šťastie toto všetko mať.
Ďalej buďme vďační za to, že žijeme v slobode.
Že sme v bezpečí.
Že sa máme kam vracať.
Tam, kde je teplo, jedlo a ľudia, ktorí milujú nás a my milujeme ich.
Toto totiž tiež nie je samozrejmosťou.
Do života sme dostali toľko darov, za ktoré by sme mali byť vďační.
Nie každý mal to šťastie, a tých darov do života dostal o poznanie menej.
A zvyšok?
To už sú len bonusy.
A ak máme aj tie, sme šťastní ľudia.
A tak sa aspoň občas zastavme v tom zhone a poďakujme.
Za to, čo už v živote máme.
Čím sme boli obdarení.
A ten zvyšok?
Tie bonusy?
Tie nám potom prídu do života oveľa ľahšie.
To, čo veľa z nás považuje za samozrejmosť, je pre niekoho zázrak.
Byť živí, zdraví, v teple. Žiť v slobode a byť v bezpečí. Mať čo jesť a piť. Tieto veci sa pre nás stali dennými samozrejmosťami. Považujeme ich za maličkosti.
Problémom ale je, že toto nie sú samozrejmosti. Ani maličkosti. Mali by sme si ich vážiť. Môže sa totiž stať, že raz nám to bude vzané. Ľudia si najviac začnú vážiť veci až potom, čo ich stratia.
Tak nezabúdajme byť vďační.
