Pred rokmi som sa zamilovala do muža, o ktorom som si myslela, že je úplne iný ako ja. Ja, malé, hanblivé dievča, ktoré nemalo pomaly žiadne skúsenosti s mužmi. On tvrdohlavý, chladný chlap, ktorý neustále chcel, to, čo nemal. Celý život som sa mu snažila ukázať, že dobro existuje. Že to dobro vidím v ňom, že sa mi páči presne taký aký je, že ho nechcem zmeniť, ale on nikdy nerozumel prečo to robím. Prečo ostávam i keď by som dávno mala ísť a najmä prečo ostáva on sám. Po všetkých odchodoch a návratoch som sa prestala už pýtať, či je toto nejaká zvláštna ukážka toho, že nám na sebe záleží alebo sme si len zvykli. Popravde som celý život túžila len aby ostal, aby odo mňa neustále neutekal a ak áno, aby sa už nevracal. A najmä, aby dal meno tomu, čo je medzi nami. Vedela som, prečo ho mám rada, prečo ho považujem za férového muža, ale jeho neustále “ neviem “ ma doviedlo k pocitu, že som len náhrada za všetky ženy, s ktorými mu to nevyšlo. A tak som rezignovala.
Vedela som, že byť dobrou ženou sa v tomto svete nevypláca a trochu som začala mať pocit, že po takej žene ani muži netúžia. Muži túžia po ženách, ktoré nepremýšľajú veľa, sú viac spontánnejšie a najmä neriešia. Nepatrila som do tejto kategórie a nepatrili tam ani moje priateľky. Každá z nás túžila po niekom, kto by nás mal rád preto, aké sme. Veľké gestá boli pre nás lacnými a pre tie malé by sme urobili čokoľvek. Ale neustále tu boli tie ženy, pri ktorých sme sa cítili také maličké i napriek tomu, že sme vedeli, že je to spôsobené našou stratou sebavedomia. A ešte tí muži, ktorí sa ohŕňali, že chcú dobrú ženu a keď ju mali, nevedeli čo s ňou. Ako ju mať a pritom jej neublížiť?
Sedeli sme v kaviarni. Oproti mne sedela moja priateľka, ktorá mi povedala :
– Ja to nechápem. Mne povedal, že som jediná, ktorú miloval a o pár mesiacov zistím, že sa vláči s najväčšími štetkami z mesta. Toľko pekných vecí sme spolu zažili a on ma vymení za neinteligentnú ženu, ktorá ani nevie, kto bol Sládkovič a jediné o čo sa zaujíma je, koľko špirál jej treba kúpiť, aby mala dlhé mihalnice. Tento svet je chorý. – povedala jedným dychom a ja som na ňu pozerala, a bola som vďačná za tie čisté duše, čo ostali, čo ešte sú.
foto: napoleonfour.com
Dlho som si myslela, že najväčšia strata, ktorú človek môže mať je tá, že niekoho stratíte. Po všetkých sklamaniach, ktoré sa odohrávajú okolo mňa som pochopila, že jediná najväčšia strata je, keď stratíte seba. Keď stratíte svoju hrdosť, dôstojnosť, svoju úctu kvôli niekomu inému. Keď sa začnete porovnávať so ženami, ktoré vám nesiahajú ani po päty, keď nasilu v živote nechávate človeka, ktorý pri vás nechce byť s naivnou predstavou, že sa niečo zmení. Keď túžite presvedčiť niekoho, že za to stojíte. Ak by ste si boli istí sami sebou, nepotrebujete nikoho presviedčať. Budete kráčať životom s otvorenou náručou, prijímať a zatvárať, milovať a túžiť a najmä ostanete čistou dušou v tomto skazenom svete.
foto: thougtcatalog.com
