Ostala som uviaznutá na mieste. A neviem, čo s tým. Hľadám niekoho, kto napísal recept na život, ale nikde ho nenachádzam. Túlam sa v bludnom kruhu bosá a dobrovoľne si nechám doráňať prsty na nohách, aby som aspoň niečo cítila.
Ničí ma bublina prázdnoty, v ktorej som sa ocitla. A neviem, čo s tým. Je to taký trpký pocit, ako keď sa zahryznete do ovocia a zistíte, že je hnilé. Nežijem preto, aby som si vytvárala priateľstvá. Žijem preto, aby som sa niečo nové naučila a inšpirovala sa širokou škálou dobrodružstiev, ktoré život prináša. Avšak prečo mi potom neustále niekto chýba?
Nemôžeme žiť bez toho, aby sme aspoň chvíľu netrpeli. Každý deň sa nájde niekto, kto sa nám nabúra do srdca. A zaradí sa do zástupu jedincov, ktorí nám nikdy neprestanú chýbať. Či už to bol priateľ na život a na smrť, ktorý jedného dňa odišiel z nášho života alebo len dlhoročný kolega z práce, s ktorým sme si skvelo rozumeli – neprejde deň, aby nám ho niečo nepripomenulo, aby nám nechýbal.
Na týchto ľuďoch záleží. Nabúrali sa mi do života tak mocne, že sa z neho už nikdy nevymania. Aj keď ostanú iba vo forme spomienok, zaseknutí v neviditeľnom časopriestore. V mojom srdci ostanú naveky vekov. Ostanú živí, až do mojej smrti. Je to miestami smutné a šťastné zároveň, pretože títo ľudia zo mňa urobili osobu, ktorou som teraz, ale museli odísť, aby našli svoje osobné šťastie, či už vo forme životnej lásky alebo splnenia tajných snov.
A tak ma neprestajne ničí bublina prázdnoty, pretože viem, že každý raz odíde. Je to trpká myšlienka, ktorá mi občas nedá spať. Keď ma objíme svojimi čiernymi rukami, viem, že jediná cesta úniku vedie do prírody. Ponúka mi istotu, že ona nikdy neodíde. Zeleň je večná. A ja chcem byť večná s ňou.
